minimalizmus, podnikanie, práca z domu

Príliš veľa podnetov, príliš veľa vecí = CHAOS
Keď som nedávno prechádzala asi najťažším obdobím svojho života a zmietala sa v depresívnych náladách, bola stále nervózna, podráždená a vystresovaná, stále mi v hlave zneli slová „Priveľa všetkého“. Akosi som mala pocit, že naozaj je toho na mňa veľa, že sa na mňa všetko valí z každej strany.
Pre mňa to bolo hlavne moje handmade podnikanie (teda  S.e.N Art), ktoré som po narodení štvrtého bábätka a po presťahovaní sa do nášho nového domu, začala „nezvládať“. Bolo toho skutočne veľa – šitia, látok, materiálu, nápadov (och, tie nápady – poznáte to, keď máte plnú hlavu všetkých tých predstáv o tom, čo všetko ušijete, aké nové postavičky vytvoríte a potom frustráciu z toho, že to vôbec nestíhate realizovať, lebo by ste potrebovali ďalší pár rúk alebo deň v trvaní 50 hodín…).
K tomu sa miešali bežné záležitosti matky na materskej dovolenke – starostlivosť o deti, varenie, domácnosť (neustály neporiadok mi na nálade nepridával, no skúste pracovať z domu, venovať sa deťom a popritom udržiavať poriadok v dome… ja som to nezvládala, priznávam), pranie neskutočného množstva vecí  šiestich členov našej rodiny, pomoc so školskými záležitosťami dvoch starších školákov a všetky možné ďalšie veci, ktoré jednoducho život prináša.
Bolo toho veľa. Príliš veľa. Cítila som, že je to jeden veľký chaos. Môj život, moje fungovanie. A už som ďalej tak nemohla.
A vtedy mi to pomaličky začalo dochádzať. Žijeme v dobe, kedy je okolo nás naozaj veľmi veľa podnetov. Mamičky na materskej to zažívajú denne – je toho veľa, aj keď podľa mnohých sme stále vnímané ako „však si doma“, a tak na čo sa vlastne sťažujeme???
Stačí zapnúť Facebook alebo hocijaké diskusné fórum a už sa na nás valia milióny názorov na to, ako vychovávať deti, aký krém používať či nepoužívať, ako deti obúvať, ako ich obliekať či neobliekať, ako im škodíme, ak robíme to a tamto, ako by sme mali robiť veci inak, čo zasa zistili vedci v novom výskume, koľko vecí by sme si mali pre deti zaobstarať, pretože sú zdravé, úžasné, náučné, prospešné, atď., atď.
Jednoducho povedané, z každej strany ide na nás záplava informácií, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do nášho života. Zdravé recepty, nápady na tvorenie s deťmi, milióny detských produktov a iných produktov, bez ktorých máme pocit, že snáď ani nemôžeme prežiť.
Ja v poslednom čase cítim, že je to už priveľa. Potrebujem spomaliť. Zastaviť sa. Zastaviť ten CHAOS, ktorý vládol v mojom živote. Prestať listovať Pinterest a myslieť na všetky tie projekty, ktoré chcem nutne vyskúšať. Prestať toľko listovať Facebook. A na nejaký čas aj prestať šiť. Pretože v mojom prípade to došlo do štádia, že šitie mi už neprinášalo radosť, ale bolo pre mňa priveľkou záťažou – psychickou aj telesnou (bolesť chrbta, krku, rúk…).
Namiesto toho sa zamerať na to, čo je naozaj dôležité. Moja rodina. Moje zdravie. Môj život. Tešiť sa z prechádzky v lese, obdivovať stromy, nastaviť tvár slnku, nasávať energiu z prírody.
A všetko mi to pekne do seba zapadá. Keď som prestala šiť, mohla som nachvíľku odbúrať jednu veľkú časť toho chaosu. S množstvom látok a materiálu na šitie, ktoré sa stratili z môjho dohľadu, som zrazu uvoľnila miesto novým myšlienkam. Začala som prichádzať k informáciám, ktoré mi akoby spadli z neba. Narazila som na minimalizmus, knižku od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, blogy o minimalizme. Cítila som, že som na správnej ceste.
Cítila som totiž, že takto ďalej žiť nemôžem. V tom chaose, ktorý ma deň čo deň vyčerpával až tak, že som nebola schopná tešiť sa z ničoho. Že som nebola schopná tešiť sa z detí, zo života.
Pomaly som sa začala zbavovať vecí. Pretriedila radikálne svoj šatník a nechala som si len pár vecí, ktoré skutočne chcem a mám rada a takto pokračujem aj v triedení šatníkov detí. To isté platí o hračkách, ktorých počty sme tiež radikálne znížili.
Náš najmladší má pár hračiek, najmenej zo všetkých detí (myslím v dobe, keď mali toľko, ako Tomáško teraz:) a aj tak sa s nimi hrá minimálne, lebo ho fascinujú hrnce, metla, káble, stará myška či klávesnica od počítača…
Je naozaj pravda, že ak sa začnete zbavovať vecí, nutne sa to prejaví aj vo vašom živote. Zrazu začnete vidieť akosi slobodnejšie. Začnete vnímať akýsi pocit ľahkosti.
Viac vnímať, skutočne vnímať, svoje deti. Viac sa z nich tešiť. Viac si uvedomovať prítomný okamih a byť zaň vďačná.
Viem, že som na správnej ceste. Je to ešte dlhá cesta, ale postupne krok za krokom objavujem čaro spomalenia, zbavovania sa vecí a tým približovanie sa k slobode a ľahkosti. Ako sa hovorí – v jednoduchosti je krása. A ono to tak naozaj je. Je v nej nielen krása, ale aj sloboda a pravda.

 

šité bábiky a hračky

Čo sa stalo so S.e.N Art?
Je to už nejakých pekných pár týždňov, vlastne už tri mesiace, čo som nezapla šijací stroj a neušila absolútne nič. 
N.I.Č.
Dlho som si ani nedokázala predstaviť, že by som nešila dlhšie ako týždeň, nedajbože dva. Ale muselo to prísť.

Minulý rok bol veľmi náročný. Presťahovali sme sa do nášho domčeka (to bolo ešte koncom roka 2015), ja v deviatom mesiaci tehotenstva s naším štvrtým bábätkom, manžel časť roka bez práce, snažil sa zarábať fuškami, čo nie vždy vyšlo, ťahali sme to, ako sme vedeli. Šila som veľa-preveľa, najmä  pred Vianocami, kopec objednávok a mňa to tak bavilo. Popritom som stále pracovala z domu aj ako externá redaktorka. Plus deti a domácnosť.
Moje štvrté tehotenstvo bolo náročné. Tak veľmi som si želala pripraviť sa na príchod toho malého človiečika, veľmi som túžila viac sa naladiť na svoje vnútro, na svoje dieťa v brušku. Túžila som cvičiť tehotenskú jogu, chodiť plávať, starať sa o seba, chystať si veci pre bábätko… Nič z toho sa nedialo, lebo bolo treba riešiť iné, existenčné veci. Ani neviem, ako mi to tehotenstvo ušlo. Ani neviem, ako som sa dostala do deviateho mesiaca. Celý čas som pracovala, nevydýchla som si. A i keď šitie bolo mojím úžasným hobby a útočiskom, mojím relaxom a naplnením, cítila som, že to nie je dobré. Bolo toho veľa. Bol to chaos. 
Náš najmladší drobček prišiel na svet. Krásne no nesmierne uplakané a mrzuté bábätko. Aj ako „ostrieľaná“ štvornásobná mamina som mala čo robiť, aby som to psychicky zvládala. Jeho plač bol na dennom poriadku, pomáhalo len nosenie v šatke. Nosenie bolo každodennou záchranou, neviem ako inak by sme to zvládali.
Moja psychika bola ale v háji. Malinký plakal a plakal a ja som často plakala s ním. Bolo toho veľa, čo som v sebe riešila. Nič nebolo ideálne, veľa vecí ma trápilo, od malého som sa nemohla pohnúť ani na krok niekoľko mesiacov (vlastne prvé tri mesiace sa nedalo poriadne nič, pretože jedine ja som ho dokázala utíšiť a aj keď moja mama sa obetavo podujala postrážiť ho, keď som veľmi súrne potrebovala napríklad na prehliadku po šestonedelí, bolo to kruté… doteraz si pamätám, ako som jej telefonovala ohľadom situácie doma a počula v telefóne šialený rev nášho šestýždňového Tomáška…). Bolo to naozaj náročné obdobie. K tomu som ešte mala doma aj mladšiu dcérku, ktorá zatiaľ do škôlky nechodí a je so mnou doma.
Stále som však túžila aj šiť. Potrebovala som tvorenie, ako moju terapiu, ako odreagovanie sa od tej vyčerpávajúcej časti života a stereotypu. Keď sa dalo, šila som aj s malým v šatke, pričom Emka sa pri mne hrala, kreslila si alebo pozerala rozprávky. Tešil ma záujem ľudí o moje hračky, o moju tvorbu. Takto sme fungovali nejaký čas.
Ako Tomáško rástol, veci sa menili. Manžel si našiel prácu, malý prestal byť tak uplakaný, mala som viac času na šitie. Myslela som, že sa to bude zlepšovať, že opäť naberiem silu a budem sa môcť venovať šitiu a novým projektom v súvislosti s tým (mala som plnú hlavu nových dizajnov hračiek).
Šila som u nás v spálni. Inak sa nedalo. Neexistovalo, že by som chodila do nejakej svojej dielničky. Nebol na to čas a aj keď som mohla mať dielničku u mojich rodičov v susednom meste (7 minút cesty autom), nevedela som si to predstaviť. A tak som šila doma v spálni.
Bola som ale v neustálom strese. Stačil totiž jeden pohľad na policu s látkami a na môj „pracovný stôl“ (rozumej stôl s počítačom a šijacím strojom zároveň), plus postieľku nášho malého, z ktorej sa stal sklad všetkých možných pomôcok na šitie (aspoň našla nejaké využitie, lebo malý v nej nespal asi ani raz…)  a vychádzalo mi len jedno slovo – CHAOS! Vedela som, že takto to ďalej nejde. 
Cítila som sa zle. Nevedela som sa poriadne tešiť z ničoho. Prekážali mi látky, prekážali mi nitky, vadila mi všade sa povaľujúca výplň do hračiek (pozná asi každá žena, ktorá šije hračky a používa polyesterovú výplň do hračiek…). Ten chaos, ktorý vládol v mojom šití, vládol aj v mojom živote. Všade bol chaos. Nevládala som sa venovať domácnosti, deťom a ešte mať poriadok v mojom pracovnom kútiku v spálni, čo ma len viac a viac frustrovalo a stresovalo.
Pred Vianocami 2016 som sa rozhodla upratať látky a materiál, ukončiť šitie a odniesť všetko k mojim rodičom do mojej bývalej dielne. Dokončila som poslednú objednávku a zatvorila som na chvíľku dvere za šitím.  A doteraz sú tie dvere zatvorené.
Vďaka tomu, že som sa zbavila pohľadu na ten chaos, vďaka tomu, že necítim boľavý krk a tŕpnutie rúk z neustáleho šitia, mohla som sa konečne sústrediť na to, čo sa mi moje celé vnútro snažilo už tak dlho povedať – SPOMALENIE. Potrebovala som to ako soľ. Spomaliť. Vypnúť. Proste len byť.
Našťastie to všetko vyšlo tak, že manželovi sa podarilo nájsť prácu a ja som už nemusela až tak veľmi drieť, aby sme poplatili všetko, čo treba.
Začala som znovu žiť. Alebo sa aspoň snažím. Krok za krokom. Dávať dokopy seba. Pretože posledné roky, aj keď som určitým spôsobom žila svoj sen (šitie, tvorenie a záujem ľudí o moju prácu), zabúdala som na iné veci, ktoré boli dôležité.
A tak zatiaľ netuším, čo bude ďalej so S.e.N Art. Dávam si toľko času, koľko bude treba, aby som našla odpoveď. Určité riešenia sa črtajú v mojej mysli, zatiaľ ale nechcem predbiehať. Jedno však viem iste – nikdy som nechcela byť „šička“.
Čo milujem a čo ma napĺňa na celom S.e.N Art-e najviac je vymýšľať nové dizajny, vymýšľať a tvoriť nové postavičky, bytosti. Každú jedinečnú a originálnu. Baví ma tá rozmanitosť a sloboda. Čo nechcem je šiť tristo rovnakých medvedíkov alebo bábik. Nechcem, aby S.e.N Art bol „pásovou výrobou“, aj keď s nálepkou handmade.
S.e.N Art nevznikol ako „biznis“. Vznikol ako únik jednej mamy do „iného“ sveta, ako túžba tvoriť a prinášať svojou tvorbou radosť deťom, je ako moje piate fiktívne dieťa. To, že sa z neho stal celkom slušný príjem počas materskej, je druhá potešujúca vec, ktorá nám veľmi pomohla. 
Ale snaha urobiť z toho väčší „podnik“, „firmu“, ktorá bude vyrábať hračky, stroskotala viackrát na rôznych veciach. Jednak nie je možné, aby som šila tie množstvá hračiek sama a pri snahe nájsť vhodných adeptov na šitie hračiek som narážala na jeden problém za druhým. Nefungovalo to. A dnes som za to rada. Všetko má a malo svoj zmysel.
S.e.N Art nekončí, len zatiaľ oddychuje a ja presne neviem, aký vlastne ďalej bude. Viem ale, že tvoriť neprestanem. Pretože je to veľká a dôležitá súčasť môjho života:)
Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma na mojej ceste podporovali a stále podporujete. Ďakujem za vaše pochopenie, že momentálne na objednávku šiť hračky nemôžem. Verím totiž, že v hračkách to cítiť – tú energiu, keď ich šijete s láskou a nadšením. A keď to práve necítite, nemali by ste to robiť.  Ďakujem za vašu trpezlivosť.

bábätká a deti

Zázračný liečivý dotyk – kontakt koža na kožu
Prvý tohtoročný príspevok píšem až dnes, pretože koniec starého roka a začiatok nového bol (a ešte je) pre mňa veľmi búrlivým obdobím. Akoby niektoré zásadné zmeny – sťahovanie, pôrod nášho štvrtého bábätka a mnohé iné veci, na mňa doľahli až teraz…No ale o tom som nechcela. Chcela som sa s vami podeliť o úžasný dar, ktorého silu som si naplno uvedomila až teraz, pri štvrtom dieťati…
foto: pixabay.com
Je zvláštne, ako na niektoré veci človek príde až postupom času a až pri štvrtom dieťati v mojom prípade. O dôležitosti kontaktu koža na kožu (skin to skin) pre bábätko som vedela síce už skôr, konkrétne pri treťom bábätku, ale nejako mi nenapadlo využiť tento úžasný dar a liek v rôznych prípadoch, najmä v chorobe.
Pri štvrtom bábätku som mala možnosť zažívať kontakt koža na kožu častejšie. Aj kvôli tomu, že Tomáško bol veľmi uplakané a náročné bábätko. Keď som už niekedy nevedela, ako ho upokojiť a utíšiť, vyzliekla som sa do pol pása, jemu nechala len plienku, položila ho na seba a tak sa vždy upokojil. Bolo to ako zázrak, vždy to zabralo. Nadojčil sa v tejto polohe, často mi tak aj zaspal a často sme tak spávali aj v noci.
To bolo však skôr v prvých týždňoch a mesiacoch.
Tieto Vianoce boli ťažké, pretože Tomáško mal svoju prvú chorobu aj s horúčkami, ktoré presahovali 39°C. Nie som veľmi na zrážanie teploty liekmi, lebo verím, že horúčka má svoj zmysel, no pri našom malom chlapčiatku, ktoré celé horelo, mi bolo strašne. Pozná to asi každá mama – keď je dieťa choré, akosi sa nevieme poriadne na nič sústrediť a želáme si len, aby to už bolo za nami a aby to nebolo nič vážne.
V tých horúčkach, kedy náš Tomáško vyzeral ako handrová bábika, nám veľmi pomáhal kontakt koža na kožu (teda on len v plienke a tenkých pančuškách a ja do pol pása vyzlečená a navrch som si prehodila mikinu). Takto sme trávili veľa času, nosila som ho v šatke alebo v Manduce, spievala mu, dojčila takmer nonstop.
Takýto kontakt sa odporúča aj na znižovanie teploty, no ja som mu teplotu nemerala každú chvíľku (vlastne za celú chorobu asi len dvakrát, pretože nemáme bezdotykový teplomer a nechcela som ho dráždiť meraním teploty v zadočku), takže neviem, či to malo na teplotu vplyv.  Párkrát sme mu ale dali aj sirup od teploty, aby si trošku vydýchol a uľavilo sa mu.
Vedela som napríklad, že kontakt koža na kožu zvyšuje tvorbu mlieka. Nikdy som to však nezažila na vlastnej koži v takej sile ako pri tejto chorobe. Mala som zrazu mlieka toľko ako v prvých týždňoch po pôrode. Prsia som si ani nespoznávala!
Toto mám teda potvrdené a môžem povedať, že ak potrebujete podporiť tvorbu mlieka, kontakt koža na kožu robí doslova zázraky.

 

bábätká a deti, recenzie

Prvé krôčky a čo na nôžky?


Ani neviem, ako to ušlo, no náš najmenší drobec sa po krátkej fáze plazenia začal veselo stavať na nožičky. Postaví sa hocikde a keďže nemáme koberce, len plávajúcu podlahu, všade sa mu šmýkalo. Tak som si povedala, že je už čas na prvé „boty“.

Prvou voľbou boli „ponožko-papuče“ s protišmykovou podrážkou. Problém ale bol v tom, že Tomáškovi bolo treba každú chvíľku papučky naprávať, pretože sa mu neustále vyzúvali a bolo to o nervy. Prípadne si ich veselo dával dolu on sám.

Pri tretej dcérke som mala super kožené capačky, ktoré mi priniesla sestra z Anglicka a pamätám, že to bola naozaj perfektná vec. Emka sa v nich naučila robiť svoje prvé nesmelé krôčky a vynosila ich veľmi dlho. Tie som však už nemala (a keby aj, boli ružové s mačičkou:))), tak som sa rozhodla malému také zaobstarať.

Zarazila ma však veľmi široká ponuka capačiek. Také, onaké, všelijaké. Našťastie som narazila na obchodík www.nanozky.sk, kde som dostala potrebné rady a odporúčania ohľadom vhodných capačiek podľa veľkosti nožičky nášho Tomáška. Nevedela som napríklad, že capačky sa vyberajú nielen podľa dĺžky chodidla ale aj podľa šírky, aby malo dieťatko dostatok miesta na voľný pohyb nožičky.

Po zvážení viacerých možností sme sa rozhodli pre capačky Fiorino, krásne hnedé s obrázkom bagra, ktoré drobcovi schválili aj jeho dve sestry (vraj sú dostatočne frajerské pre nášho malého princa:).
Páči sa mi aj to, že sú vyrobené z certifikovaných materiálov, prírodnej kože a sú ručne šité v Európe.

Protišmyková úprava

Capačky Tomáškovi perfektne sadli na nožičky. Vôbec sa nevyzúvajú vďaka super strihu a majú protišmykovú podrážku, takže v nich nehrozí pošmyknutie. Nosí ich denno-denne už pár týždňov a stále si držia tvar, nie sú „vyčaptané“.

A prečo som sa vlastne rozhodla pre takýto typ prvých „topánočiek“? Pri prvých dvoch deťoch som hneď, ako sa začali stavať a chodiť popri nábytku, bežala do obchodu kúpiť papučky s vysokou pätou a samozrejme, tvarovanou stielkou. Také rady som vtedy dostávala od všetkých naokolo a verila som, že robím to najlepšie.

Tomáškove prvé „boty“

Postupne som sa ale dopracovala k tomu, že čím ďalej, tým viac sa mi pozdáva nechať nôžky vyvíjať sa prirodzene bez „uväznenia“ vo vysokých papučkách s tvarovanou stielkou a podobne.
Nožička sa v mäkučkých capačkách v podstate správa, akoby bola naboso a capačky akurát chránia pred pošmyknutím či chladom.

Aj po tom, ako Tomáško vyrastie z capačiek a bude mu treba už také ozajstnejšie topánočky na prvé kroky, pôjdem zrejme skôr smerom „barefoot“ alternatívy.

recenzie

Šatka na nosenie bábätiek Babypeta

Keď som sa rozhodla nosiť v šatke (škoda, že až pri treťom dieťati…), dlho som hľadala informácie, radila sa ohľadom vhodnej šatky. Spočiatku som zvažovala šatku elastickú, no viackrát som sa stretla s názorom, že elastické šatky sú skôr vhodné pre malé bábätká, respektíve, že neskôr aj tak treba prejsť na šatku pevnú, lebo elastická toľko neudrží, vyťahá sa a podobne.

Dlho som teda mala voči elastickým šatkám akúsi nedôveru a nosila len v šatke pevnej. Mala som však možnosť vyskúšať si šatku, ktorá je mierne elastická a musím povedať, že sa v nej nosíme veľmi radi.

Ide o šatku českej značky Babypeta, pod ktorou sa tiež skrývajú rodičia malého synčeka, takže je jasné, odkiaľ sa vzala inšpirácia na tento produkt:) Šatky sa zatiaľ predávajú najmä do USA a Anglicka, no sú dostupné aj pre české a slovenské maminky.

A aká je teda moja skúsenosť?

Šatka je len mierne elastická, krásne sa prispôsobí a netlačí. Viazanie ide ľahučko a materiál je veľmi príjemný na dotyk. 

Nosíme sa v tejto šatke v úväze kríž s kapsou vnútri, ktorý nám zatiaľ najviac vyhovuje. Malý má 9 mesiacov a nejakých 9kg (plus-mínus:) a musím mať podopretý chrbátik aj oboma pruhmi, inak sa malý „odkláňa“. 
Pri takto väčších a ťažších bábätkách je pravda, že pri dlhšom nosení sa môže stať, že úväz mierne povolí a treba podoťahovať a že v našom prípade musia byť cez chrbátik pretiahnuté oba pruhy šatky, ako som písala, pre zabezpečenie lepšej pevnosti. 
My sa ale nosíme skôr na kratšie doby, keďže malý už je riadny lezúň a prieskumník. Na dlhšie trasy volím skôr Manducu. 
Podarilo sa mi vyskúšať si túto šatku aj na menšom bábätku – kamarátkinej mesačnej dcérke. Pri takomto maličkom bábätku to bolo podľa mňa úplne super. Šatka krásne obopla maličkú, ľahko sa dal dosiahnuť pekný úväz. Z môjho pohľadu je šatka Babypeta dobrá obzvlášť pre tieto malé bábätká a škoda, že som ju nemala v našich začiatkoch, kedy som Tomáška nosila takmer non-stop. 
Foto: babypeta.com

Šatka má 5m a šírku 50cm, je pekne zdobená a materiálové zloženie je bavlna plus malé percento Spandexu. 

Materiál, z ktorého je vyrobená, je zdravotne nezávadný ako aj potlač. V každom prípade výrobca odporúča šatku pred prvým naviazaním vyprať (to by malo platiť pri všetkých šatkách či novom oblečení nielen pre bábätká, aspoň ja vždy všetko vopred vyperiem:). 
Šatka sa vyrába v troch farebných prevedeniach – modrej, zelenej a fialovej a  dodáva sa v peknej zladenej taštičke. 
Foto: babpyeta.com

Viac o šatkách sa môžete dozvedieť priamo na ich stránkach http://babypeta.com/ (pre informácie v českom jazyku využite kontaktný formulár na stránke, český preklad ale vraj bude tiež čoskoro:)

rodičovstvo, šité bábiky a hračky

A tak si žijeme…

Keď tak pozerám na dátum posledného pridaného príspevku, normálne sa hanbím. Moje predsavzatie pridať na blog aspoň jeden príspevok za dva týždne stroskotalo ani neviem ako.

Hlavným dôvodom môjho nestíhania je, samozrejme, náš najmladší drobec. Keď prešli náročné prvé mesiace plné plaču a môjho vyčerpania, prišlo zasa obdobie jeho zvýšenej mobility a dnes je už doslova všade. Štvornožkuje nám tu ako o život a ja som sa zasa vrátila do obdobia, kedy musíte zabezpečovať všetky potenciálne nebezpečenstvá – ostré rohy, drobné dieliky lega na zemi v detskej izbe staršieho syna a iné drobnosti, ktoré by malý mohol pri svojich „výpravách na štyroch“ objaviť a zjesť.

A tak si opäť naplno užívam tie bežné materské radosti i starosti, padám od únavy do postele a zaspávam bežne pri deťoch (aby som sa o polnoci prebrala a zistila, že som zabudla nastaviť budík, že som si vlastne neumyla zuby, že bielizeň v práčke čaká, kým ju vyberiem a presuniem do sušičky alebo vyvesím a podobne…). Veď to pozná asi nejedna mama.

Keď sa mi popritom podarí niečo ušiť alebo napísať, mám zo seba naozaj skvelý pocit:)

A tak si tu žijeme a napriek všetkým problémom sa máme vlastne celkom fajn.

Pridávam aspoň fotku mojej autorskej bábiky, ktorá sa zrodila ešte v lete a je to také moje „piate“ dieťa:) Táto veru z domu nepôjde a zostáva v mojej súkromnej zbierke.

šité bábiky a hračky, šitie

Keď vás inšpiruje nosenie…

Miestami mám pocit, že nestíham poriadne nič. Ale tak to už na materskej býva a keď sa popritom snažíte aj pracovať z domu, občas je to vážne na antidepresíva. O tom som ale nechcela…

V poslednom čase som opäť tvorila také trochu iné hračky. Inšpirovali ma materiály zo šatiek na nosenie detí. Prišiel nápad, potom chvíľku ležal a oddychoval v hlave (ten nápad:), aby nabral silu a konečné podoby.

A tak vám môžem predstaviť hračky, ktoré sú môjmu srdcu akosi o dosť bližšie než tie, ktoré zvyčajne šijem. Sú ušité zo scrapov (odstrižkov) šatiek Sestrice (slovenská značka nádherných šatiek na nosenie detí).

Ak sa vám páčia, ešte sa stihnete dnes do večera zapojiť aj do súťaže na mojej FB fanpage🙂

bábätká a deti, šité bábiky a hračky

Narodeninový medvedík plný spomienok…

Je to až neuveriteľné, že moje najstaršie „bábätko“ oslávilo tento mesiac 10 rokov. 10 rokov ubehlo, odkedy som sa vďaka nemu stala prvýkrát matkou a táto životná cesta je pre mňa tou najúžasnejšou.

Odkedy šijem, zvyknem svojim deťom takmer ku každým narodeninám niečo ušiť. No tento raz som sa rozhodla zrealizovať jeden zo svojich dávnejších plánov – ušila som synovi medvedíka z jeho bábätkovského oblečenia:)

Vzala som jedny tie „mini-kraťasky“ na tráčiky, ktoré som mala odložené a nedokázala som sa ich za celé tie roky zbaviť, hoci kopec iných vecí som predala alebo darovala, či vyhodila. Tieto (a zopár… no dobre, KOPU, ďalších:) som si odložila ako spomienkové…

Isto to poznáte, niektoré tie drobné vecičky ukrývajú také nádherné spomienky, že sa ich nedokážete vzdať. Ako tieto mini-šortky s medvedíkom. Presne si pamätám ten krásny letný deň, keď mal Samko tri mesiace. Bolo slnečno a veľmi teplo, ideálne počasie na šortky. V týchto modrých károvaných bol neskutočne rozkošný. Pamätám si, ako som hľadela na svoje dokonalé bábätko v kočíku a roztápala sa láskou a nehou (i teplom, keďže hrialo naozaj poriadne:))). Jednoducho, tieto „gaťušky“ mi pripomínajú tú prechádzku, to obdobie, keď je pre vás všetko okolo bábätka nové, lebo to zažívate prvýkrát a zároveň také krásne a magické.

Samko už má 10 rokov a úplne iné záujmy než hranie sa s látkovými hračkami, preto som ani nejako neplánovala šiť mu niečo k narodeninám. No keď sa ma sám spýtal, či nebude nejaký ten macko, nemohla som odolať. Nechcela som ale len ďalšieho hocijakého macka, chcela som niečo špeciálnejšie.

Rozhodla som sa zastrihnúť do tých spomienkových „kraťaskov“ a premeniť ich na medvedíka.

Pri šití som si naozaj krásne zaspomínala na to, aký bol pred desiatimi rokmi maličký, keď sa zmestil do takého niečoho. A bolo mi tak nejako clivo, smutno, ale zároveň som cítila vďačnosť a ohromnú lásku.

A tak vznikol narodeninový medvedík plný spomienok. Samkovi som povedala, že to nie je len taký hocijaký medvedík, ale je ušitý z niečoho, čo kedysi on sám nosil. A aj keď už je to riadny „veľkáč“, macko má svoje čestné miesto v jeho izbe.

Všetko najlepšie, Samko!

rodičovstvo, tehotenstvo a pôrod

Čo ma naučilo štvrté dieťa?

S každým tehotenstvom, každým pôrodom a každým ďalším dieťaťom sa človek učí. Náš najmladší má už dva mesiace a za ten krátky čas ma toho naučil naozaj dosť. Zopár zásadných vecí som zhrnula v tomto článku:)

1. Na pôrode naozaj záleží!
– ach, keby som tak toto vedela hlavne pri prvých dvoch deťoch:( To, ako prichádzame na svet, nie je jedno. Záleží na tom a záleží na tom VEĽMI! Aj preto som sa pri predposlednom pôrode rozhodla mať pri sebe dulu a pri tom poslednom som dokonca zvolila pôrodnicu mimo Slovenska. Pre niektorých možno „vymýšľanie“, pre mňa niečo veľmi dôležité. Vedela som, čo chcem a čo nechcem a vedela som, že väčšiu šancu na pôrod podľa mojich predstáv mám v Čechách, preto som chcela rodiť tam. Dnes mi je tak ľúto, že som prvé pôrody „neriešila“, že som ich brala iba ako niečo, čo treba prežiť na ceste k vytúženému bábätku. Ale život je cesta a na tej ceste sa učíme často aj z vlastných bolestivých omylov…

2. Aj veľké bábätko môžete porodiť bez natrhnutia alebo nastrihnutia hrádze
– áno, dá sa to:) Náš 4,4kg „drobček“ sa narodil bez týchto nepríjemností, čo ma naozaj veľmi milo prekvapilo a potešilo. Verím, že mi pomohol aj fakt, že som netušila, aké veľké bude bábätko. Lekár mi hmotnosť pred pôrodom neodhadoval a reči o „obrovskej veľkosti“ môjho bruška a vtipy o dvojičkách som púšťala jedným uchom dnu a druhým von, a upokojovala som sa tým, že väčšie bruško automaticky neznamená veľké dieťa (veď možno mám len viac plodovej vody:) Keď mi po pôrode zahlásili hmotnosť syna, skoro som odpadla… A keď mi povedali, že nemám žiadne zranenia, skoro som odpadla druhýkrát:) Takže áno, dá sa to!

3. Ženské telo je úžasné!
– nie že by som to nevedela už dávno. No až pri poslednom tehotenstve a pôrode mi to celé akosi viac došlo. Že je úžasné, že jedno telo dokáže vynosiť a porodiť toľko detí, že sa tak krásne a dokonale prispôsobí rastúcemu bábätku a následne sa vráti do pôvodného stavu, že z vás potom to bábätko žije a rastie. Že je to tak dokonale prepracované, tak dokonale vymyslené. Je úžasné byť ženou, matkou! Neprestáva ma to fascinovať stále a znova!

4. Každé bábätko je úplne iné
Ale vážne! Posledná dcérka bola bábätko, ktoré spalo a spalo, papalo a zasa spalo. Či bola v kočíku, na rukách, v šatke alebo v postieľke, bolo jej to jedno a takmer neplakala. A tak nejako som zrejme vďaka tomu očakávala, že aj toto štvrté bábätko bude podobné. Nebolo! Náš najmenší naozaj vie plakať a vie plakať hlasno a vytrvalo. Trvalo mi nejaký čas, kým som si na to zvykla a našla spôsoby, ako ho upokojiť (nie, dudlík nemá ani mať nebude, takže toto „upokojovadlo“ neprichádzalo do úvahy). Pomohlo nám najviac nosenie v šatke a kakanie v polohe „v klbku“.
Malý neznáša kočík, i keď posledný pokus manžela o prechádzku nedopadol až tak úplne katastrofálne a drobec aj chvíľu neplakal:) Predstava o dlhých prechádzkach v kočíku so spiacim bábätkom je ale zatiaľ skôr science fiction a riešim to prechádzkami s drobcom uviazaným v šatke:)
Ak teda máte dokonalé a pokojné dieťa, radšej sa nespoliehajte na to, že aj to ďalšie bude také. Ale zasa, platí to isto aj naopak – teda ak máte jedno dosť náročné, je šanca, že to ďalšie vás bude doslova rozmaznávať:)

5. Šatka je super vec a nosenie ja prudko návykové
– nosenie bábätka v šatke ma veľakrát zachránilo a pomohlo vyriešiť situácie, ktoré by som inak asi vyriešiť nevedela. Malý sa tam upokojí, zaspí a spí, ja môžem navariť, upratať, dokonca šiť či písať (áno, aj teraz spí na mne:) a jednoducho fungovať. Okrem toho, že je to praktické, je to veľmi návykové:) Ten pocit, keď vám bábätko spinká na hrudi a vy mu každú chvíľku môžete pobozkať to maličké čielko… na nezaplatenie!

6. Digestor je super vec
– ďalšia vychytávka u nás je digestor. Keď mal drobec obdobie, že ani v šatke nedokázal pokojne zaspať, ale zaspával s plačom a nervózny, pomohol nám digestor. Prišla som na to náhodou, keď som si raz dala malého do šatky a pritom som chystala deťom večeru, zapla som digestor. Čakala som, že malý bude ako vždy mrnčať, kým nezaspí, no nestalo sa a on úplne pokojne zaspinkal. Pochopila som, že sa mu zrejme páčil monotónny zvuk digestora a utvrdila som sa v tom aj neskôr, keď som to skúsila opäť. Keď je teda malý v šatke nervózny, pustím digestor, pohupujem sa a drobec o malú chvíľku sladko spí:)

7. Kúpanie raz za týždeň
– prvé deti sme poctivo s manželom kúpali aspoň trikrát do týždňa. Vždy pekne nachystali vaničku, teplomerom v podobe rybičky skontrolovali teplotu vody, pripravili detskú osušku s pekným obrázkom na kapucni, krémik na „prdelku“ a detské mydielko. Pri treťom dieťatku sa kúpanie už dialo zriedkavejšie a mydlo som, myslím, ani nepoužívala, podobne ako krém na ritku. Štvrté dieťa sa za dva mesiace svojho života kúpalo naozaj len párkrát, aj to väčšinou v umývadle (komu by sa chcelo handrkovať s vaničkou:). Samozrejme, pri prebaľovaní ho umývam a takisto mu čistou mokrou plienkou umývam pravidelne všetky dôležité miesta:) Ale že by som ho tak „rituálne“ kúpavala ako prvé deti, to veru nie. A nemám už ani žiadnu detskú osušku s obrázkami, ani teplomer v podobe rybičky či delfína a nemáme ani len to detské mydielko. Možno aj preto má drobec úplne krásnu, čistú a zdravú pokožku:)

8. Čas letí prirýchlo
– akoby sa to s každým ďalším dieťatkom zrýchľovalo. Naozaj neviem, ako ubehli tie dva mesiace, čo je už maličký s nami. Vyradila som už kopec oblečenia, čo mu je malé… Desí ma to, ako to celé ubieha. Snažím sa preto čo najviac si to užívať a vychutnávať…

rodičovstvo, rôzne, tehotenstvo a pôrod

Prečo som vlastne rodila v Čechách?

Na informácie o pôrodnici vo Vsetíne som narazila ešte pred štvrtým tehotenstvom. Vtedy som si povedala, že ak by som snáď ešte niekedy bola tehotná, asi by som naozaj uvažovala o pôrode v tejto pôrodnici.

Keď som zistila, že čakáme štvrté bábätko, od začiatku som mala v hlave myšlienku, že by som rada rodila práve vo Vsetínskej pôrodnici. Pôrodnica, v ktorej som porodila všetky naše tri deti, bola už v tom čase zrušená a v podstate by som tak či onak šla do neznámeho prostredia a keď som si porovnala skúsenosti s pôrodnicou v Trenčíne s tou vo Vsetíne, bolo mi jasné, ktorá vyhráva:)

Už pri treťom pôrode som mala so sebou dulu a tá mala so Vsetínskou pôrodnicou tiež pozitívne skúsenosti.

Podľa mnohých, aj keď mi to nemuseli povedať do očí, som kvôli plánovaniu pôrodu v Čechách bola ženskou, ktorá zbytočne vymýšľa a „rieši“. Veď idem len porodiť, tak prečo nemôžem ako iné normálne ženy, zbehnúť do najbližšej pôrodnice? Pre mňa však pôrod nie je „len porodiť“. Škoda, že som to pochopila až pri treťom tehotenstve, no pôrod je tak dôležitou a významnou udalosťou v živote ženy aj bábätka, že mi na tom nemohlo nezáležať.

Takže prečo som sa teda „trepala“ do Vsetína, keď v Trenčíne som mohla porodiť v pohode tiež?

1. Pôrodný plán – nemala som žiadny siahodlhý lajster so zoznamom požiadaviek a prianí. Mala som tam pár vecí – napríklad, že si neželám nástrih hrádze, podanie oxytocínu, amniotómiu, že si chcem sama zvoliť polohu na rodenie, že chcem popôrodný bonding, teda mať bábätko hneď po pôrode pri sebe a tiež požiadavku o dotepanie pupočníka. Chcela som porodiť čo najprirodzenejšie bez zbytočných zásahov do toho krásneho a prirodzeného procesu, akým pôrod je.
A vedela som, že vo Vsetíne nemajú problém s rešpektovaním pôrodného plánu. Neviem, ako je to v iných pôrodniciach, keďže všetky tri deti som predtým porodila v Ilave a vtedy som pôrodný plán nemala. Viem ale z viacerých strán, že v mnohých našich pôrodniciach to stále berú ako „vymýšľanie internetom vyškolených“ rodičiek a s rešpektovaním ich požiadaviek majú problém.

– vo Vsetíne naozaj rešpektovali moje priania, hoci mi napokon navrhli prepichnutie plodovej vody, čo som si ale každopádne mohla premyslieť.

2. Nechcela som sa biť o svoje dieťa – pre mnohé mamičky je normálne (žiaľ:( ), že svoje bábätko vidia až niekoľko hodín po pôrode. Toto som však už zažiť nechcela. Veď koľkokrát v živote sa vám zopakujú tie jedinečné chvíľky po pôrode, keď prvýkrát uvidíte svoje bábätko, ktoré ste 9 mesiacov nosili pod srdcom? Keď konečne po náročných hodinách (nie, mne bezbolestný ani rýchly pôrod zrejme nehrozí:) privediete na svet svoje milované dieťa, chcete si ho predsa vziať do náručia, nemôžete sa dočkať, kedy ho uvidíte, privoniate si k nemu, pohladíte jeho jemnučkú pokožku, pozriete sa, či má vlásky, chytíte jeho drobnučké pršteky. Jednoducho, tieto chvíle patria matke a dieťaťu. Ja som si ich nechala vziať pri prvých dvoch pôrodoch, pri treťom to bolo len čiastočné, dcérku som mala pri sebe len chvíľku, lebo ju „museli“ nutne vziať na nejaké vyšetrenie. Veľmi ľutujem, že som si všetky svoje deti hneď neprivinula a nemala pri sebe v tých krásnych popôrodných okamihoch.

– vo Vsetíne mi maličkého dali hneď na hruď, nechali dotepať pupočník. Potom ho nachvíľku vzali, aby ho osušili a odvážili, pričom tam s ním bol manžel a o pár minút bol hneď zasa pri mne. Hladila som ho, rozplývala som sa nad jeho krásou a dokonalosťou, celá som bola tak naplnená láskou a šťastím, že sa to ani nedá opísať (len zažiť:)

3. Chcela som porodiť v inej polohe než na chrbte s nohami hore – áno, toto som tiež túžila zažiť. Zvoliť si sama polohu na pôrod, akú mi moje telo „nadiktuje“ a nie ležať na chrbte, s nohami niekde „v oblakoch“ a tlačiť do kopca…

– najskôr som mala pocit, že porodím kľačiac na polohovateľnom pôrodnom kresle, no táto poloha mi napokon nevyhovovala možno aj kvôli veľkosti bábätka. Pôrodná asistentka mi navrhla, či nechcem skúsiť polohu na boku, čo však pre mňa bolo neznesiteľné. Napokon som skončila na chrbte v polosede s pokrčenými nohami – a tak mi bolo nakoniec najlepšie, i keď takúto predstavu som nemala. Dula mi ale hovorila, že nemám veľmi riešiť vopred polohu, že telo si samo povie:) Mne teda povedalo, že ani kľačiac ani na boku to nebude ono:))) Synček bol dosť veľký (4400g), ale porodila som ho bez natrhnutia a nástrihu, za čo som nesmierne vďačná (Bohu i svojmu telu, i bábätku:).

Toto boli asi tri hlavné dôvody, prečo som chcela ísť rodiť „za hranice“. Bála som sa, že tu by som sa musela o tieto veci biť a bola by som za nejakú vymýšľajúcu „alternatívku“, kým tam mi boli umožnené a rešpektované bez problémov.

Málokto z môjho okolia to ale chápe, že mi záležalo a záleží na takých veciach. Ja ale viem, že to za to stálo a neľutujem – na pôrod, hoci náročný, spomínam rada.

O tom, že viacero žien „rieši“ svoj pôrod a nie je im jedno, ako porodia svedčí aj fakt, že tam bolo súčasne so mnou pomerne veľa Sloveniek:)