rodičovstvo

Si dobrá mama!

Tento článok som pôvodne chcela napísať ku Dňu matiek. No akosi som nestihla, ako to už pri deťoch často býva, pretože mama mieni, dieťa mení…

Ty, milá mamička, či už s jedným dieťaťom alebo dvoma, piatimi či desiatimi. Či už si dojčiaca, nedojčiaca, plienkujúca alebo praktizuješ bezplienkovú metódu. Či svoje deti očkuješ, alebo neočkuješ, či pracuješ a tvoje deti chodia do jaslí, do škôlky, alebo nepracuješ a si s deťmi doma, prípadne sa staráš o svoje choré či hendikepované deti. Jednoducho, každá mama bez ohľadu na to, akú filozofiu vyznávaš, ako svoje deti obliekaš, ako ich vychovávaš, ako vnímaš svoje materstvo. Ty, milá mamička, nech si akákoľvek…

Chcem ti len povedať, že sme všetky na jednej lodi. Na jednej ceste. Pretože byť mamou znamená kráčať po ceste. Po ceste, ktorá je veľmi kľukatá a nikdy nevieš, čo ťa čaká na ďalšom kroku. Neexistuje, žiaľ, žiadna mapa, žiadny návod, ako po tejto ceste kráčať, ako riešiť jednotlivé situácie. Niektoré kroky a kilometre sú ľahké a plné radosti, potom prídu také, kedy máš pocit, že už ďalej kráčať nevládzeš a najradšej by si tú cestu vzdala. Tá cesta nikdy nie je ľahká a každá z nás kráča najlepšie, ako vie. A práve preto, že všetky sa snažíme kráčať cestou materstva najlepšie ako vieme, si zaslúžime uznanie, lásku, pochvalu, povzbudenie. Toto všetko a ešte viac si zaslúžime. Často to nedostávame od druhých, no  hlavne ani od seba samej.

Pretože sa neustále porovnávame, neustále riešime, či sme dosť dobré, či sme ozaj dobrou mamou, či robíme dosť pre naše deti, či sme aspoň tak dobré, ako tá naša kamarátka, ktorá to tak skvele zvláda (pričom to súdime možno len podľa vysmiatych a krásnych fotiek na fejsbuku a realita je dosť odlišná…).
Toľko o sebe pochybuješ! Viem to, lebo aj ja pochybujem. Každý deň.

Ale konečne po 11 rokoch na ceste materstvom si začínam uvedomovať, že SOM dobrá mama. Som dobrá mama a ty si tiež. Nemusíme sa porovnávať s inými mamami, lebo všetky sme na jednej lodi. Prestaňme sa umárať predstavami o tom, aké by sme mali byť mamy. Ako by sme sa mali správať. Prestaňme sa porovnávať s inými mamami, je to strata času a nevedie to k ničomu.

Miesto toho sa snažme tešiť z každého dňa a okamihu, ktoré ako matky môžeme prežívať. Lebo nie všetky ženy môžu byť mamou. Tešme sa z tohto daru, z tejto cesty, aj keď je niekedy tak neuveriteľne ťažká a my sa potkýname na každom kroku.

A keď nám je ťažko, dovoľme si prijať aj tie pocity – bolesť, únavu, slabosti. Aj o tom je tá cesta. Lebo nemôže byť každý krok krásny a príjemný.
Prijmime sa také, aké sme. A buďme jednoducho mamou. Nie dokonalou, nie ideálnou, taká neexistuje. Buďme jednoducho mamou pre naše deti a každý deň sa pochváľme za to, že to zvládame. Prejavme si uznanie a povzbudzujme samu seba a seba navzájom. Lebo niekedy ten náš najväčší nepriateľ sme práve my sami. Je dôležité začať sa vnímať inými očami – láskavými a trpezlivými. Pre svoje deti chceme všetky to najlepšie. To im ale môžeme dávať len vtedy, ak sa cítime dobre a neumárame sa neustálymi pocitmi viny a pochybnosťami o sebe.

A tak na záver už len toľko – SI DOBRÁ MAMA!

 

bábätká a deti, minimalizmus, rodičovstvo

Prečo je v tej detskej izbe stále taký bordel?

Myslím si, že to poznajú mnohé mamy (aj otcovia). Vojdete do detskej izby svojich detí a v momente zabudnete, prečo ste tam prišli a čo ste chceli s deťmi riešiť. Zabudnete, lebo sa vám hneď po otvorení dverí zdvihne tlak, očervenie tvár a vy spustíte krik, alebo aspoň začnete šomrať, kritizovať a napomínať svoje deti za ten neskutočný neporiadok, ktorý v detskej izbe panuje.

takto to často vyzeralo v detskej izbe našich dvoch dcér

Ja som teda veľmi často bývala doslova obarená tým, aký bordel dokázali naše deti v izbe urobiť. A veľa krát som sa neovládla a začala po nich kričať, pretože ten neporiadok, hračky, oblečenie, pyžamá, a ja neviemčoešte všade naokolo ma neskutočne rozčuľovali. Samozrejme, potom som sa cítila ešte horšie, lebo som sa nedokázala ovládnuť.

Asi je to aj tým, že my ženy-mamy si akosi pripisujeme za ten neporiadok veľkú zodpovednosť, dávame si za vinu, že nie sme schopné naučiť deti upratovať, že z nich vychovávame neporiadnikov a v konečnom dôsledku, že sme neporiadne aj my samotné. Aspoň takto nejako to zrejme bolo u mňa. Kým som neprišla na to, že nemá zmysel po stý raz kričať na moje deti a nadávať im za to, že ich izba vyzerá, akoby sa ňou prehnalo stádo bizónov. Že nemá zmysel očakávať, že po dôkladnom uprataní ich izbičky, bude tento stav pretrvávať aspoň pár dní.

Pochopila som jednu dôležitú vec. Nie je to o tom, že moje deti sú bordelári, že sú neporiadne. Ani o tom, že ja sama som neporiadna. Hoci som to vlastne celý život tiež o sebe počúvala… Ide o to, že pri pohľade na izby mojich detí som si uvedomila jadro problému – a tým je nadmerné množstvo vecí. Majú priveľa vecí, hračiek, oblečenia. Je ťažké chcieť od nich, aby mala každá vec, každá hračka svoje miesto. Pretože tých hračiek je tak veľa. Alebo aspoň donedávna bolo, pretože u nás sa už „minimalizačný“ proces začal, chvalabohu.

S deťmi sme sa dohodli, že si nechajú len pár hračiek a poriadne sme vytriedili aj ich oblečenie. Ešte stále nie som celkom spokojná, lebo tých vecí je ešte predsa len veľa, ale pomaličky pokračujem v procese triedenia a zbavovania sa vecí. Je to až neuveriteľné, aký oslobodzujúci efekt to má na človeka.

Obzvlášť, ak máte štyri deti ako ja, je podľa mňa nevyhnutné obmedziť počet hračiek a oblečenia, lebo vás to prevalcuje.

Snažím sa postupne zbavovať všetkého nepotrebného (alebo nie až tak potrebného) nielen v detských izbách, ale aj v iných kútoch našej domácnosti. A páči sa mi pocit, ktorý mi to dáva.

Ak neviete, ako začať a prečo sa to oplatí skúsiť, odporúčam vám na začiatok knihu od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, Dostala som sa k nej úplnou náhodou, ale verím, že to bolo akési znamenie, pretože presne tú knihu som potrebovala vo svojej situácii.

Hoci sa nestotožňujem úplne so všetkým, je to veľmi dobrý štartovací „manuál“.

minimalizmus, podnikanie, práca z domu

Príliš veľa podnetov, príliš veľa vecí = CHAOS
Keď som nedávno prechádzala asi najťažším obdobím svojho života a zmietala sa v depresívnych náladách, bola stále nervózna, podráždená a vystresovaná, stále mi v hlave zneli slová „Priveľa všetkého“. Akosi som mala pocit, že naozaj je toho na mňa veľa, že sa na mňa všetko valí z každej strany.
Pre mňa to bolo hlavne moje handmade podnikanie (teda  S.e.N Art), ktoré som po narodení štvrtého bábätka a po presťahovaní sa do nášho nového domu, začala „nezvládať“. Bolo toho skutočne veľa – šitia, látok, materiálu, nápadov (och, tie nápady – poznáte to, keď máte plnú hlavu všetkých tých predstáv o tom, čo všetko ušijete, aké nové postavičky vytvoríte a potom frustráciu z toho, že to vôbec nestíhate realizovať, lebo by ste potrebovali ďalší pár rúk alebo deň v trvaní 50 hodín…).
K tomu sa miešali bežné záležitosti matky na materskej dovolenke – starostlivosť o deti, varenie, domácnosť (neustály neporiadok mi na nálade nepridával, no skúste pracovať z domu, venovať sa deťom a popritom udržiavať poriadok v dome… ja som to nezvládala, priznávam), pranie neskutočného množstva vecí  šiestich členov našej rodiny, pomoc so školskými záležitosťami dvoch starších školákov a všetky možné ďalšie veci, ktoré jednoducho život prináša.
Bolo toho veľa. Príliš veľa. Cítila som, že je to jeden veľký chaos. Môj život, moje fungovanie. A už som ďalej tak nemohla.
A vtedy mi to pomaličky začalo dochádzať. Žijeme v dobe, kedy je okolo nás naozaj veľmi veľa podnetov. Mamičky na materskej to zažívajú denne – je toho veľa, aj keď podľa mnohých sme stále vnímané ako „však si doma“, a tak na čo sa vlastne sťažujeme???
Stačí zapnúť Facebook alebo hocijaké diskusné fórum a už sa na nás valia milióny názorov na to, ako vychovávať deti, aký krém používať či nepoužívať, ako deti obúvať, ako ich obliekať či neobliekať, ako im škodíme, ak robíme to a tamto, ako by sme mali robiť veci inak, čo zasa zistili vedci v novom výskume, koľko vecí by sme si mali pre deti zaobstarať, pretože sú zdravé, úžasné, náučné, prospešné, atď., atď.
Jednoducho povedané, z každej strany ide na nás záplava informácií, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do nášho života. Zdravé recepty, nápady na tvorenie s deťmi, milióny detských produktov a iných produktov, bez ktorých máme pocit, že snáď ani nemôžeme prežiť.
Ja v poslednom čase cítim, že je to už priveľa. Potrebujem spomaliť. Zastaviť sa. Zastaviť ten CHAOS, ktorý vládol v mojom živote. Prestať listovať Pinterest a myslieť na všetky tie projekty, ktoré chcem nutne vyskúšať. Prestať toľko listovať Facebook. A na nejaký čas aj prestať šiť. Pretože v mojom prípade to došlo do štádia, že šitie mi už neprinášalo radosť, ale bolo pre mňa priveľkou záťažou – psychickou aj telesnou (bolesť chrbta, krku, rúk…).
Namiesto toho sa zamerať na to, čo je naozaj dôležité. Moja rodina. Moje zdravie. Môj život. Tešiť sa z prechádzky v lese, obdivovať stromy, nastaviť tvár slnku, nasávať energiu z prírody.
A všetko mi to pekne do seba zapadá. Keď som prestala šiť, mohla som nachvíľku odbúrať jednu veľkú časť toho chaosu. S množstvom látok a materiálu na šitie, ktoré sa stratili z môjho dohľadu, som zrazu uvoľnila miesto novým myšlienkam. Začala som prichádzať k informáciám, ktoré mi akoby spadli z neba. Narazila som na minimalizmus, knižku od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, blogy o minimalizme. Cítila som, že som na správnej ceste.
Cítila som totiž, že takto ďalej žiť nemôžem. V tom chaose, ktorý ma deň čo deň vyčerpával až tak, že som nebola schopná tešiť sa z ničoho. Že som nebola schopná tešiť sa z detí, zo života.
Pomaly som sa začala zbavovať vecí. Pretriedila radikálne svoj šatník a nechala som si len pár vecí, ktoré skutočne chcem a mám rada a takto pokračujem aj v triedení šatníkov detí. To isté platí o hračkách, ktorých počty sme tiež radikálne znížili.
Náš najmladší má pár hračiek, najmenej zo všetkých detí (myslím v dobe, keď mali toľko, ako Tomáško teraz:) a aj tak sa s nimi hrá minimálne, lebo ho fascinujú hrnce, metla, káble, stará myška či klávesnica od počítača…
Je naozaj pravda, že ak sa začnete zbavovať vecí, nutne sa to prejaví aj vo vašom živote. Zrazu začnete vidieť akosi slobodnejšie. Začnete vnímať akýsi pocit ľahkosti.
Viac vnímať, skutočne vnímať, svoje deti. Viac sa z nich tešiť. Viac si uvedomovať prítomný okamih a byť zaň vďačná.
Viem, že som na správnej ceste. Je to ešte dlhá cesta, ale postupne krok za krokom objavujem čaro spomalenia, zbavovania sa vecí a tým približovanie sa k slobode a ľahkosti. Ako sa hovorí – v jednoduchosti je krása. A ono to tak naozaj je. Je v nej nielen krása, ale aj sloboda a pravda.

 

šité bábiky a hračky

Čo sa stalo so S.e.N Art?
Je to už nejakých pekných pár týždňov, vlastne už tri mesiace, čo som nezapla šijací stroj a neušila absolútne nič. 
N.I.Č.
Dlho som si ani nedokázala predstaviť, že by som nešila dlhšie ako týždeň, nedajbože dva. Ale muselo to prísť.

Minulý rok bol veľmi náročný. Presťahovali sme sa do nášho domčeka (to bolo ešte koncom roka 2015), ja v deviatom mesiaci tehotenstva s naším štvrtým bábätkom, manžel časť roka bez práce, snažil sa zarábať fuškami, čo nie vždy vyšlo, ťahali sme to, ako sme vedeli. Šila som veľa-preveľa, najmä  pred Vianocami, kopec objednávok a mňa to tak bavilo. Popritom som stále pracovala z domu aj ako externá redaktorka. Plus deti a domácnosť.
Moje štvrté tehotenstvo bolo náročné. Tak veľmi som si želala pripraviť sa na príchod toho malého človiečika, veľmi som túžila viac sa naladiť na svoje vnútro, na svoje dieťa v brušku. Túžila som cvičiť tehotenskú jogu, chodiť plávať, starať sa o seba, chystať si veci pre bábätko… Nič z toho sa nedialo, lebo bolo treba riešiť iné, existenčné veci. Ani neviem, ako mi to tehotenstvo ušlo. Ani neviem, ako som sa dostala do deviateho mesiaca. Celý čas som pracovala, nevydýchla som si. A i keď šitie bolo mojím úžasným hobby a útočiskom, mojím relaxom a naplnením, cítila som, že to nie je dobré. Bolo toho veľa. Bol to chaos. 
Náš najmladší drobček prišiel na svet. Krásne no nesmierne uplakané a mrzuté bábätko. Aj ako „ostrieľaná“ štvornásobná mamina som mala čo robiť, aby som to psychicky zvládala. Jeho plač bol na dennom poriadku, pomáhalo len nosenie v šatke. Nosenie bolo každodennou záchranou, neviem ako inak by sme to zvládali.
Moja psychika bola ale v háji. Malinký plakal a plakal a ja som často plakala s ním. Bolo toho veľa, čo som v sebe riešila. Nič nebolo ideálne, veľa vecí ma trápilo, od malého som sa nemohla pohnúť ani na krok niekoľko mesiacov (vlastne prvé tri mesiace sa nedalo poriadne nič, pretože jedine ja som ho dokázala utíšiť a aj keď moja mama sa obetavo podujala postrážiť ho, keď som veľmi súrne potrebovala napríklad na prehliadku po šestonedelí, bolo to kruté… doteraz si pamätám, ako som jej telefonovala ohľadom situácie doma a počula v telefóne šialený rev nášho šestýždňového Tomáška…). Bolo to naozaj náročné obdobie. K tomu som ešte mala doma aj mladšiu dcérku, ktorá zatiaľ do škôlky nechodí a je so mnou doma.
Stále som však túžila aj šiť. Potrebovala som tvorenie, ako moju terapiu, ako odreagovanie sa od tej vyčerpávajúcej časti života a stereotypu. Keď sa dalo, šila som aj s malým v šatke, pričom Emka sa pri mne hrala, kreslila si alebo pozerala rozprávky. Tešil ma záujem ľudí o moje hračky, o moju tvorbu. Takto sme fungovali nejaký čas.
Ako Tomáško rástol, veci sa menili. Manžel si našiel prácu, malý prestal byť tak uplakaný, mala som viac času na šitie. Myslela som, že sa to bude zlepšovať, že opäť naberiem silu a budem sa môcť venovať šitiu a novým projektom v súvislosti s tým (mala som plnú hlavu nových dizajnov hračiek).
Šila som u nás v spálni. Inak sa nedalo. Neexistovalo, že by som chodila do nejakej svojej dielničky. Nebol na to čas a aj keď som mohla mať dielničku u mojich rodičov v susednom meste (7 minút cesty autom), nevedela som si to predstaviť. A tak som šila doma v spálni.
Bola som ale v neustálom strese. Stačil totiž jeden pohľad na policu s látkami a na môj „pracovný stôl“ (rozumej stôl s počítačom a šijacím strojom zároveň), plus postieľku nášho malého, z ktorej sa stal sklad všetkých možných pomôcok na šitie (aspoň našla nejaké využitie, lebo malý v nej nespal asi ani raz…)  a vychádzalo mi len jedno slovo – CHAOS! Vedela som, že takto to ďalej nejde. 
Cítila som sa zle. Nevedela som sa poriadne tešiť z ničoho. Prekážali mi látky, prekážali mi nitky, vadila mi všade sa povaľujúca výplň do hračiek (pozná asi každá žena, ktorá šije hračky a používa polyesterovú výplň do hračiek…). Ten chaos, ktorý vládol v mojom šití, vládol aj v mojom živote. Všade bol chaos. Nevládala som sa venovať domácnosti, deťom a ešte mať poriadok v mojom pracovnom kútiku v spálni, čo ma len viac a viac frustrovalo a stresovalo.
Pred Vianocami 2016 som sa rozhodla upratať látky a materiál, ukončiť šitie a odniesť všetko k mojim rodičom do mojej bývalej dielne. Dokončila som poslednú objednávku a zatvorila som na chvíľku dvere za šitím.  A doteraz sú tie dvere zatvorené.
Vďaka tomu, že som sa zbavila pohľadu na ten chaos, vďaka tomu, že necítim boľavý krk a tŕpnutie rúk z neustáleho šitia, mohla som sa konečne sústrediť na to, čo sa mi moje celé vnútro snažilo už tak dlho povedať – SPOMALENIE. Potrebovala som to ako soľ. Spomaliť. Vypnúť. Proste len byť.
Našťastie to všetko vyšlo tak, že manželovi sa podarilo nájsť prácu a ja som už nemusela až tak veľmi drieť, aby sme poplatili všetko, čo treba.
Začala som znovu žiť. Alebo sa aspoň snažím. Krok za krokom. Dávať dokopy seba. Pretože posledné roky, aj keď som určitým spôsobom žila svoj sen (šitie, tvorenie a záujem ľudí o moju prácu), zabúdala som na iné veci, ktoré boli dôležité.
A tak zatiaľ netuším, čo bude ďalej so S.e.N Art. Dávam si toľko času, koľko bude treba, aby som našla odpoveď. Určité riešenia sa črtajú v mojej mysli, zatiaľ ale nechcem predbiehať. Jedno však viem iste – nikdy som nechcela byť „šička“.
Čo milujem a čo ma napĺňa na celom S.e.N Art-e najviac je vymýšľať nové dizajny, vymýšľať a tvoriť nové postavičky, bytosti. Každú jedinečnú a originálnu. Baví ma tá rozmanitosť a sloboda. Čo nechcem je šiť tristo rovnakých medvedíkov alebo bábik. Nechcem, aby S.e.N Art bol „pásovou výrobou“, aj keď s nálepkou handmade.
S.e.N Art nevznikol ako „biznis“. Vznikol ako únik jednej mamy do „iného“ sveta, ako túžba tvoriť a prinášať svojou tvorbou radosť deťom, je ako moje piate fiktívne dieťa. To, že sa z neho stal celkom slušný príjem počas materskej, je druhá potešujúca vec, ktorá nám veľmi pomohla. 
Ale snaha urobiť z toho väčší „podnik“, „firmu“, ktorá bude vyrábať hračky, stroskotala viackrát na rôznych veciach. Jednak nie je možné, aby som šila tie množstvá hračiek sama a pri snahe nájsť vhodných adeptov na šitie hračiek som narážala na jeden problém za druhým. Nefungovalo to. A dnes som za to rada. Všetko má a malo svoj zmysel.
S.e.N Art nekončí, len zatiaľ oddychuje a ja presne neviem, aký vlastne ďalej bude. Viem ale, že tvoriť neprestanem. Pretože je to veľká a dôležitá súčasť môjho života:)
Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma na mojej ceste podporovali a stále podporujete. Ďakujem za vaše pochopenie, že momentálne na objednávku šiť hračky nemôžem. Verím totiž, že v hračkách to cítiť – tú energiu, keď ich šijete s láskou a nadšením. A keď to práve necítite, nemali by ste to robiť.  Ďakujem za vašu trpezlivosť.

bábätká a deti

Zázračný liečivý dotyk – kontakt koža na kožu
Prvý tohtoročný príspevok píšem až dnes, pretože koniec starého roka a začiatok nového bol (a ešte je) pre mňa veľmi búrlivým obdobím. Akoby niektoré zásadné zmeny – sťahovanie, pôrod nášho štvrtého bábätka a mnohé iné veci, na mňa doľahli až teraz…No ale o tom som nechcela. Chcela som sa s vami podeliť o úžasný dar, ktorého silu som si naplno uvedomila až teraz, pri štvrtom dieťati…
foto: pixabay.com
Je zvláštne, ako na niektoré veci človek príde až postupom času a až pri štvrtom dieťati v mojom prípade. O dôležitosti kontaktu koža na kožu (skin to skin) pre bábätko som vedela síce už skôr, konkrétne pri treťom bábätku, ale nejako mi nenapadlo využiť tento úžasný dar a liek v rôznych prípadoch, najmä v chorobe.
Pri štvrtom bábätku som mala možnosť zažívať kontakt koža na kožu častejšie. Aj kvôli tomu, že Tomáško bol veľmi uplakané a náročné bábätko. Keď som už niekedy nevedela, ako ho upokojiť a utíšiť, vyzliekla som sa do pol pása, jemu nechala len plienku, položila ho na seba a tak sa vždy upokojil. Bolo to ako zázrak, vždy to zabralo. Nadojčil sa v tejto polohe, často mi tak aj zaspal a často sme tak spávali aj v noci.
To bolo však skôr v prvých týždňoch a mesiacoch.
Tieto Vianoce boli ťažké, pretože Tomáško mal svoju prvú chorobu aj s horúčkami, ktoré presahovali 39°C. Nie som veľmi na zrážanie teploty liekmi, lebo verím, že horúčka má svoj zmysel, no pri našom malom chlapčiatku, ktoré celé horelo, mi bolo strašne. Pozná to asi každá mama – keď je dieťa choré, akosi sa nevieme poriadne na nič sústrediť a želáme si len, aby to už bolo za nami a aby to nebolo nič vážne.
V tých horúčkach, kedy náš Tomáško vyzeral ako handrová bábika, nám veľmi pomáhal kontakt koža na kožu (teda on len v plienke a tenkých pančuškách a ja do pol pása vyzlečená a navrch som si prehodila mikinu). Takto sme trávili veľa času, nosila som ho v šatke alebo v Manduce, spievala mu, dojčila takmer nonstop.
Takýto kontakt sa odporúča aj na znižovanie teploty, no ja som mu teplotu nemerala každú chvíľku (vlastne za celú chorobu asi len dvakrát, pretože nemáme bezdotykový teplomer a nechcela som ho dráždiť meraním teploty v zadočku), takže neviem, či to malo na teplotu vplyv.  Párkrát sme mu ale dali aj sirup od teploty, aby si trošku vydýchol a uľavilo sa mu.
Vedela som napríklad, že kontakt koža na kožu zvyšuje tvorbu mlieka. Nikdy som to však nezažila na vlastnej koži v takej sile ako pri tejto chorobe. Mala som zrazu mlieka toľko ako v prvých týždňoch po pôrode. Prsia som si ani nespoznávala!
Toto mám teda potvrdené a môžem povedať, že ak potrebujete podporiť tvorbu mlieka, kontakt koža na kožu robí doslova zázraky.

 

bábätká a deti, recenzie

Prvé krôčky a čo na nôžky?


Ani neviem, ako to ušlo, no náš najmenší drobec sa po krátkej fáze plazenia začal veselo stavať na nožičky. Postaví sa hocikde a keďže nemáme koberce, len plávajúcu podlahu, všade sa mu šmýkalo. Tak som si povedala, že je už čas na prvé „boty“.

Prvou voľbou boli „ponožko-papuče“ s protišmykovou podrážkou. Problém ale bol v tom, že Tomáškovi bolo treba každú chvíľku papučky naprávať, pretože sa mu neustále vyzúvali a bolo to o nervy. Prípadne si ich veselo dával dolu on sám.

Pri tretej dcérke som mala super kožené capačky, ktoré mi priniesla sestra z Anglicka a pamätám, že to bola naozaj perfektná vec. Emka sa v nich naučila robiť svoje prvé nesmelé krôčky a vynosila ich veľmi dlho. Tie som však už nemala (a keby aj, boli ružové s mačičkou:))), tak som sa rozhodla malému také zaobstarať.

Zarazila ma však veľmi široká ponuka capačiek. Také, onaké, všelijaké. Našťastie som narazila na obchodík www.nanozky.sk, kde som dostala potrebné rady a odporúčania ohľadom vhodných capačiek podľa veľkosti nožičky nášho Tomáška. Nevedela som napríklad, že capačky sa vyberajú nielen podľa dĺžky chodidla ale aj podľa šírky, aby malo dieťatko dostatok miesta na voľný pohyb nožičky.

Po zvážení viacerých možností sme sa rozhodli pre capačky Fiorino, krásne hnedé s obrázkom bagra, ktoré drobcovi schválili aj jeho dve sestry (vraj sú dostatočne frajerské pre nášho malého princa:).
Páči sa mi aj to, že sú vyrobené z certifikovaných materiálov, prírodnej kože a sú ručne šité v Európe.

Protišmyková úprava

Capačky Tomáškovi perfektne sadli na nožičky. Vôbec sa nevyzúvajú vďaka super strihu a majú protišmykovú podrážku, takže v nich nehrozí pošmyknutie. Nosí ich denno-denne už pár týždňov a stále si držia tvar, nie sú „vyčaptané“.

A prečo som sa vlastne rozhodla pre takýto typ prvých „topánočiek“? Pri prvých dvoch deťoch som hneď, ako sa začali stavať a chodiť popri nábytku, bežala do obchodu kúpiť papučky s vysokou pätou a samozrejme, tvarovanou stielkou. Také rady som vtedy dostávala od všetkých naokolo a verila som, že robím to najlepšie.

Tomáškove prvé „boty“

Postupne som sa ale dopracovala k tomu, že čím ďalej, tým viac sa mi pozdáva nechať nôžky vyvíjať sa prirodzene bez „uväznenia“ vo vysokých papučkách s tvarovanou stielkou a podobne.
Nožička sa v mäkučkých capačkách v podstate správa, akoby bola naboso a capačky akurát chránia pred pošmyknutím či chladom.

Aj po tom, ako Tomáško vyrastie z capačiek a bude mu treba už také ozajstnejšie topánočky na prvé kroky, pôjdem zrejme skôr smerom „barefoot“ alternatívy.

recenzie

Šatka na nosenie bábätiek Babypeta

Keď som sa rozhodla nosiť v šatke (škoda, že až pri treťom dieťati…), dlho som hľadala informácie, radila sa ohľadom vhodnej šatky. Spočiatku som zvažovala šatku elastickú, no viackrát som sa stretla s názorom, že elastické šatky sú skôr vhodné pre malé bábätká, respektíve, že neskôr aj tak treba prejsť na šatku pevnú, lebo elastická toľko neudrží, vyťahá sa a podobne.

Dlho som teda mala voči elastickým šatkám akúsi nedôveru a nosila len v šatke pevnej. Mala som však možnosť vyskúšať si šatku, ktorá je mierne elastická a musím povedať, že sa v nej nosíme veľmi radi.

Ide o šatku českej značky Babypeta, pod ktorou sa tiež skrývajú rodičia malého synčeka, takže je jasné, odkiaľ sa vzala inšpirácia na tento produkt:) Šatky sa zatiaľ predávajú najmä do USA a Anglicka, no sú dostupné aj pre české a slovenské maminky.

A aká je teda moja skúsenosť?

Šatka je len mierne elastická, krásne sa prispôsobí a netlačí. Viazanie ide ľahučko a materiál je veľmi príjemný na dotyk. 

Nosíme sa v tejto šatke v úväze kríž s kapsou vnútri, ktorý nám zatiaľ najviac vyhovuje. Malý má 9 mesiacov a nejakých 9kg (plus-mínus:) a musím mať podopretý chrbátik aj oboma pruhmi, inak sa malý „odkláňa“. 
Pri takto väčších a ťažších bábätkách je pravda, že pri dlhšom nosení sa môže stať, že úväz mierne povolí a treba podoťahovať a že v našom prípade musia byť cez chrbátik pretiahnuté oba pruhy šatky, ako som písala, pre zabezpečenie lepšej pevnosti. 
My sa ale nosíme skôr na kratšie doby, keďže malý už je riadny lezúň a prieskumník. Na dlhšie trasy volím skôr Manducu. 
Podarilo sa mi vyskúšať si túto šatku aj na menšom bábätku – kamarátkinej mesačnej dcérke. Pri takomto maličkom bábätku to bolo podľa mňa úplne super. Šatka krásne obopla maličkú, ľahko sa dal dosiahnuť pekný úväz. Z môjho pohľadu je šatka Babypeta dobrá obzvlášť pre tieto malé bábätká a škoda, že som ju nemala v našich začiatkoch, kedy som Tomáška nosila takmer non-stop. 
Foto: babypeta.com

Šatka má 5m a šírku 50cm, je pekne zdobená a materiálové zloženie je bavlna plus malé percento Spandexu. 

Materiál, z ktorého je vyrobená, je zdravotne nezávadný ako aj potlač. V každom prípade výrobca odporúča šatku pred prvým naviazaním vyprať (to by malo platiť pri všetkých šatkách či novom oblečení nielen pre bábätká, aspoň ja vždy všetko vopred vyperiem:). 
Šatka sa vyrába v troch farebných prevedeniach – modrej, zelenej a fialovej a  dodáva sa v peknej zladenej taštičke. 
Foto: babpyeta.com

Viac o šatkách sa môžete dozvedieť priamo na ich stránkach http://babypeta.com/ (pre informácie v českom jazyku využite kontaktný formulár na stránke, český preklad ale vraj bude tiež čoskoro:)

rodičovstvo, šité bábiky a hračky

A tak si žijeme…

Keď tak pozerám na dátum posledného pridaného príspevku, normálne sa hanbím. Moje predsavzatie pridať na blog aspoň jeden príspevok za dva týždne stroskotalo ani neviem ako.

Hlavným dôvodom môjho nestíhania je, samozrejme, náš najmladší drobec. Keď prešli náročné prvé mesiace plné plaču a môjho vyčerpania, prišlo zasa obdobie jeho zvýšenej mobility a dnes je už doslova všade. Štvornožkuje nám tu ako o život a ja som sa zasa vrátila do obdobia, kedy musíte zabezpečovať všetky potenciálne nebezpečenstvá – ostré rohy, drobné dieliky lega na zemi v detskej izbe staršieho syna a iné drobnosti, ktoré by malý mohol pri svojich „výpravách na štyroch“ objaviť a zjesť.

A tak si opäť naplno užívam tie bežné materské radosti i starosti, padám od únavy do postele a zaspávam bežne pri deťoch (aby som sa o polnoci prebrala a zistila, že som zabudla nastaviť budík, že som si vlastne neumyla zuby, že bielizeň v práčke čaká, kým ju vyberiem a presuniem do sušičky alebo vyvesím a podobne…). Veď to pozná asi nejedna mama.

Keď sa mi popritom podarí niečo ušiť alebo napísať, mám zo seba naozaj skvelý pocit:)

A tak si tu žijeme a napriek všetkým problémom sa máme vlastne celkom fajn.

Pridávam aspoň fotku mojej autorskej bábiky, ktorá sa zrodila ešte v lete a je to také moje „piate“ dieťa:) Táto veru z domu nepôjde a zostáva v mojej súkromnej zbierke.

šité bábiky a hračky, šitie

Keď vás inšpiruje nosenie…

Miestami mám pocit, že nestíham poriadne nič. Ale tak to už na materskej býva a keď sa popritom snažíte aj pracovať z domu, občas je to vážne na antidepresíva. O tom som ale nechcela…

V poslednom čase som opäť tvorila také trochu iné hračky. Inšpirovali ma materiály zo šatiek na nosenie detí. Prišiel nápad, potom chvíľku ležal a oddychoval v hlave (ten nápad:), aby nabral silu a konečné podoby.

A tak vám môžem predstaviť hračky, ktoré sú môjmu srdcu akosi o dosť bližšie než tie, ktoré zvyčajne šijem. Sú ušité zo scrapov (odstrižkov) šatiek Sestrice (slovenská značka nádherných šatiek na nosenie detí).

Ak sa vám páčia, ešte sa stihnete dnes do večera zapojiť aj do súťaže na mojej FB fanpage🙂

bábätká a deti, šité bábiky a hračky

Narodeninový medvedík plný spomienok…

Je to až neuveriteľné, že moje najstaršie „bábätko“ oslávilo tento mesiac 10 rokov. 10 rokov ubehlo, odkedy som sa vďaka nemu stala prvýkrát matkou a táto životná cesta je pre mňa tou najúžasnejšou.

Odkedy šijem, zvyknem svojim deťom takmer ku každým narodeninám niečo ušiť. No tento raz som sa rozhodla zrealizovať jeden zo svojich dávnejších plánov – ušila som synovi medvedíka z jeho bábätkovského oblečenia:)

Vzala som jedny tie „mini-kraťasky“ na tráčiky, ktoré som mala odložené a nedokázala som sa ich za celé tie roky zbaviť, hoci kopec iných vecí som predala alebo darovala, či vyhodila. Tieto (a zopár… no dobre, KOPU, ďalších:) som si odložila ako spomienkové…

Isto to poznáte, niektoré tie drobné vecičky ukrývajú také nádherné spomienky, že sa ich nedokážete vzdať. Ako tieto mini-šortky s medvedíkom. Presne si pamätám ten krásny letný deň, keď mal Samko tri mesiace. Bolo slnečno a veľmi teplo, ideálne počasie na šortky. V týchto modrých károvaných bol neskutočne rozkošný. Pamätám si, ako som hľadela na svoje dokonalé bábätko v kočíku a roztápala sa láskou a nehou (i teplom, keďže hrialo naozaj poriadne:))). Jednoducho, tieto „gaťušky“ mi pripomínajú tú prechádzku, to obdobie, keď je pre vás všetko okolo bábätka nové, lebo to zažívate prvýkrát a zároveň také krásne a magické.

Samko už má 10 rokov a úplne iné záujmy než hranie sa s látkovými hračkami, preto som ani nejako neplánovala šiť mu niečo k narodeninám. No keď sa ma sám spýtal, či nebude nejaký ten macko, nemohla som odolať. Nechcela som ale len ďalšieho hocijakého macka, chcela som niečo špeciálnejšie.

Rozhodla som sa zastrihnúť do tých spomienkových „kraťaskov“ a premeniť ich na medvedíka.

Pri šití som si naozaj krásne zaspomínala na to, aký bol pred desiatimi rokmi maličký, keď sa zmestil do takého niečoho. A bolo mi tak nejako clivo, smutno, ale zároveň som cítila vďačnosť a ohromnú lásku.

A tak vznikol narodeninový medvedík plný spomienok. Samkovi som povedala, že to nie je len taký hocijaký medvedík, ale je ušitý z niečoho, čo kedysi on sám nosil. A aj keď už je to riadny „veľkáč“, macko má svoje čestné miesto v jeho izbe.

Všetko najlepšie, Samko!