bábätká a deti, rodičovstvo

Deti sú naozaj zdrojom množstva humorných zážitkov. Aj takú vážnu vec, ako sú voľby, dokázal náš štvorročný syn krásne odľahčiť. Hneď vysvetlím ako.

Včera ráno som synovi povedala, že večer pôjdeme na prechádzku a zastavíme sa aj voliť. Nemohla som sa ubrániť smiechu, keď sa ma vzápätí syn s vážnou tvárou a nechápavým pohľadom v očkách spýtal: „Maminka, a kde pôjdeme na to holenie? To nás tam budú holiť???“

Takže neviem ako vy, ale my sme nevolili, ale „holili“ a pre nášho syna to bol skvelý zážitok – teda, stále nechápe, prečo sme išli „holiť“ a žiadne holenie sa nekonalo, len maminka s tatinkom vhodili nejaké papiere v obálke do veľkej krabice… 🙂

bábätká a deti, dojčenie, rodičovstvo


„..a ty ešte kojíš???“ …tak túto otázku počúvam pomerne často. Teda minimálne zakaždým, keď pred niekým spomeniem, že našu dvojročnú slečnu ešte dojčím.

Možno to nie je až také bežné, dojčiť dieťa do dvoch rokov a ešte dlhšie, no mne to zatiaľ nijako neprekáža a vlastne som za to vďačná a tie chvíľky si užívam :-). Najmä preto, že si dobre uvedomujem, ako rýchlo to všetko pominie.

A navyše, viem, že dcérke tým dávam ešte stále veľa. Aj keď sa o význame dojčenia po prvom roku života dieťaťa v našich končinách nehovorí príliš pozitívne, respektíve väčšina ľudí má zafixované, že materské mlieko po prvom roku dieťaťu prakticky nič nedáva, ja si to nemyslím (tak ako mnohí svetoví odborníci:-).

Syna som dojčila „len“ trinásť mesiacov – on sa odstavil sám a viac už materské mlieko nechcel. Vtedy mi to bolo ľúto, pretože som chcela dojčiť dlhšie.
Teraz pri dcérke si to teda naozaj vážim – tú možnosť, že ju môžem dojčiť aj po druhom roku života. Je to také naše vzájomné puto a ja viem, že nech už odstavenie príde kedykoľvek, bude mi za týmito chvíľkami a týmto putom ľúto.

Niektorí ľudia sa ma pýtajú, či sa mi to nezdá také čudné dojčiť dvojročné dieťa a dokedy v tom vlastne chcem pokračovať. Čudné sa mi to nezdá, myslím, že to je krásne (i keď je to o uhle pohľadu) a dokedy chcem pokračovať? Dokým to dcérke i mne bude vyhovovať. Zatiaľ to neriešim, pretože ma to nijako extrémne neobmedzuje.
Naša „dojčiaca budúcnosť“ je teda zatiaľ nejasná, netuším, dokedy to ešte potrvá, ale zatiaľ som vďačná za každé jedno dojčenie:-).

Takže všetkým (dlhodobo) dojčiacim maminám zdar!

bábätká a deti, rodičovstvo

Pred pár dňami som túžobne očakávala príchod letného slnečného počasia, pretože tie dažde ma už unavovali. Počasie sa teda umúdrilo, no neužila som si ho veľa. Už v nedeľu totiž začali horúčky u syna…

Našťastie, horúčky trvali „len“ tri dni, zvládli sme ich doma, pretože žiadne iné príznaky ako kašeľ či upchatý nos sa nekonali. Bola som presvedčená, že to má syn zo slnka a tepla. No keď o tri dni horúčky prešli a ja som sa už-už začínala tešiť, že to máme za sebou a že si konečne aj to pekné počasie užijem inde než vnútri, všimla som si, že dcérka je nejako podozrivo teplá… Bežím po teplomer. Displej mi ukáže 39°C a ja mám chuť šmariť ten digitálny vynález do koša. Scenár sa teda opakuje.

A tak sa tento týždeň nesie v znamení uzavretej spoločnosti u nás doma. Syn sa pekelne nudí, pretože už je fit (i keď včera začal zasa pre zmenu kašľať), no ja musím kurírovať dcérku.

Chodím po byte ako mátoha, nemám čas si ani vlasy umyť, „vačky“ pod očami (ktoré nápadne pripomínajú Derricka) prezrádzajú, že spánok je pre mňa v týchto dňoch luxus, ktorý si nemôžem dovoliť. Manžel je, samozrejme, od rána do večera v práci, veď rodinu musí niekto aj živiť, takže si to tu užívam pekne naplno sama.

Neznášam, keď sú deti choré. Ten pocit bezmocnosti, keď cítim horúčosť malého telíčka a vidím sklené očká a bledé tváričky. Nehovoriac o tých neprespatých nociach, keď neustále kontrolujem stupeň horúčky a modlím sa za to, aby už to prešlo.

Taktiež si pri takýchto stavoch hovorím, že by som bola radšej, keby mi tu drobci behali a prevrátili celý byt hore nohami, ako vidieť ich úplne odrovnaných ležať odovzdane na posteli…

Dcérka je už dnes na tom lepšie, aspoň horúčka sa ráno nekonala. No a syn „iba“ kašle, takže sa nám hádam blýska na lepšie časy.

Všetkým prajem krásne dni bez chorôb!

bábätká a deti, rodičovstvo

Neviem ako vy, ale ja sa už z tohto počasia idem zblázniť. Síce mám dážď rada, no toto je už aj na mňa priveľa a neskutočne mi chýba slnko. Dnes sa teda nachvíľku ukázalo, a to sme s deťmi hneď vybehli von na dvor a užívali si chvíľku vonku.

Pre mňa ako matku na materskej dovolenke s dvoma malými deťmi je škaredé upršané počasie niečím strašným. Už len predstava, že s deťmi musím celý deň trčať vnútri, je dosť strašidelná, no a realita často ešte horšia…

Moje deti sa proste vnútri neskutočne nudia a vymýšľajú také absurdné hry, že mám niekedy pocit, že to buď neprežijem ja alebo náš nedávno prerobený interiér… Dnes napríklad vysypali hračky z pláteného košíka, kde mávajú uskladnenú svoju zbierku plyšákov a behali s tým košíkom navlečeným na hlave. Raz jeden a potom druhý (teda druhá:-). Pritom vydávali také zvuky, že ani tie najdivokejšie zvery by sa za to nemuseli hanbiť. Ja som si zatiaľ musela „šľahnúť“ jednu dávku čokolády na obalenie už tak dosť vydrásaných nervov.

Taktiež nám stihli v posledných dňoch v dôsledku núteného pobytu vovnútri pribudnúť nejaké tie čiary na stenách (chvalabohu, schytala to len detská izba), pretože naša dcérka ako nádejná umelkyňa jednoducho miluje kreslenie a to obzvlášť na netradičné povrchy ako steny či nábytok.

A bolo toho ešte viac, na všetko si už ale (našťastie) nepamätám:-)

Jednoducho, keď môžem byť s deťmi aspoň na dvore, je to fajn, pretože sa tam vybláznia a vybehajú. Deň nám rýchlejšie ujde. Vnútri je to horor. A nie som ten typ matky, ktorá posadí deti pred dvd-čko s hodinovou rozprávkou, aby si chvíľku vydýchla (i keď niekedy mám také pokušenie:-).

K depresívnej nálade tiež prispieva fakt, že všetci naši potenciálni spoločníci (teda, kamaráti mojich detí v približne rovnakom veku), sú momentálne chorí, takže nemáme ani koho zavolať pohrať sa. Naozaj kruté!

Pevne dúfam, že sa konečne slnko ukáže a že si moje deti budú môcť vybiť tú neskutočnú zásobu energie vonku…

bábätká a deti, rodičovstvo

Táto príhoda sa mi stala ešte minulý týždeň, no musím o tom napísať. To, že na materskej dovolenke maminám často chýba spánok, asi netreba veľmi rozoberať…

Ja už som si ako tak zvykla na pravidelný deficit spánku, ale minulý víkend som bola vážne celkom rozbitá, navyše som mala aj nepríjemnú nádchu a bolela ma hlava. Tak som poprosila manžela, aby sa chvíľku pohral s deťmi, že si idem ľahnúť.
Bola som prekvapená, pretože to prijal bez nejakých vážnejších protestov:-). Deti s manželom boli v detskej izbe a ja som si šla ľahnúť do spálne.
Lenže boli takí hluční, že som aj tak nemohla zaspať. Manžel ich teda nakoniec vzal o poschodie nižšie, kde bývajú moji rodičia a tam sa s nimi hral.

Vychutnávala som si chvíľku nerušeného a nefalšovaného ticha, a už-už som zaspávala, keď tu zrazu sa rozleteli dvere na spálni. Okamžite som bola prebratá. Do spálne sa dovalilo tornádo v podobe nášho štvorročného syna.

Nahnevaným hlasom som sa ho opýtala, čo tu robí a prečo ho tatinko za mnou pustil, keď vedia, že som si chcela pospať.
Synova odpoveď ma ale totálne dojala: „…tatinko nevie, že som išiel za tebou. Maminka, ale ja som sa len prišiel opýtať, či ma ľúbiš?“ Po tých slovách som bola hotová.
Odpovedala som mu: „Jasné, že ťa ľúbim, zlatko!“
A on na to: „Tak dobre, a teraz môžeš pokračovať v spinkaní!“ A spokojný odišiel zo spálne.

Samozrejme, ja som už nezaspala. Vstala som a šla som za manželom a deťmi. Manžel naozaj nevedel, že syn príde za mnou, pretože mu sľúbil, že si ide hore len niečo zobrať a za maminkou v žiadnom prípade nepôjde:-).
Nemohla som sa ale na neho vôbec hnevať, veď to bolo celé také detsky úprimné a čisté. A vyspím sa predsa niekedy inokedy…