rodičovstvo

Všetkým vám prajem krásne Vianoce plné radosti, lásky a splnených prianí! A v novom roku všetko len to dobré, nech sa vám darí vo všetkom, na čo siahnete a všetko zlé nech vás obchádza!

A chcem vám všetkým vysloviť jedno veľké ĎAKUJEM! Za všetko – za vašu priazeň a podporu, za každú zakúpenú hračku alebo milý komentár. Lebo vďaka vám môžem robiť to, čo ma baví. ĎAKUJEM a teším sa na vás aj v roku 2014:)

bábätká a deti, rodičovstvo, rôzne

Priznám sa, posledné dni toho bolo na mňa skutočne priveľa – deti, nové projekty, domácnosť a stavba domu…
Dokazuje to aj moja dnešná príhoda, ktorá je vo svojej podstate dosť tragikomická.

Predstavte si situáciu – zvoní vám mobilný telefón. Počujete zvonenie, no telefón neviete nikde nájsť. Hľadáte a hľadáte, do hľadania zapojíte aj deti. Všetci počujeme zvonenie, ktoré nás stále akoby sprevádza, no telefón nikde. Zvonenie prichádza zblízka. Kde len môže ten telefón byť??? S ohľadom na fakt, že občas mi telefón schová najmenšia dcérka na nie veľmi tradičné miesta, nazriem aj do chladničky a do kuchynskej skrinky k hrncom… keby náhodou:)
Po chvíľke zvonenie prestane, volajúci to chudáčik vzdal.

Napadlo mi prezvoniť sa z môjho druhého telefónu (nepýtajte sa, prečo mám dva mobily, ani neviem, ako som k tomu prišla…:). Vytáčam teda svoje číslo 1, telefón zvoní a ja s deťmi hľadáme.
A tu zrazu prichádzam na prekvapivý fakt – zvonenie vychádza z vrecka na mojej mikine. Dokonca tam telefón aj pekne vibroval, no ja som ho hľadala všade možne, len nie v mojom vrecku.

Takže mojí milí, telefón som našla, deti i ja sme sa dobre zasmiali (hoci to bolo aj trochu na zaplakanie…:)

Čo z toho vyplýva? Že aj mama potrebuje občas totálne vypnúť a tiež, že je vcelku dobré mať dva mobilné telefóny (pre prípad, ako je tento:). Či?

bábätká a deti, rodičovstvo, rôzne

Po dlhšej odmlke sa konečne dostávam k napísaniu pár riadkov aj na môj milovaný a v poslednom čase tak zanedbávaný blog. Chystám kopec nových vecí (o ktorých vás, samozrejme, budem informovať) a som uprostred rôznych projektov, takže klasicky nestíham. Chcela som však napísať pár riadkov o tom zvláštnom a krásnom druhu lásky – o láske súrodeneckej:)

Mám tri deti, 7-ročného syna Samka, 5-ročnú dcérku Natálku a ďalšiu 15-mesačnú babuľku Emku. A veru je nám spolu veselo (niekedy až príliš…). Deti sa navzájom milujú a obzvlášť dvaja starší zbožňujú tú našu najmenšiu E-Mušku.

Dojíma ma, ako sa Natálka správa k Emke, tak materinsky a starostlivo. Hovorí jej: „Zlatíčko, toto nesmieš, tam nechoď, lebo spadneš. Tuto si hačaj a donesiem ti vodičku…“ A ako sa vedia spolu tie dve baby zahrať:))) Nedávno Natálka učila Emku kresliť. Posadila ju za maličký stolík, dala jej papier a pastelku do ruky. Zopárkrát musela síce Emke vysvetliť, že pastelky sa nepapajú, ale dajú sa s nimi robiť zaujímavejšie veci, napokon bol z toho Emkin prvý „umelecký počin“. Keby ste počuli Natálku, ako hovorí svojej malej sestričke: „Neboj, mne sa ten obrázok páči, zlatko. Dáme ho na výstavku, neboj!“ Bolo to také zlaté a milé. Natálka potom splnila svoj sľub a Emkina prvá čmáraninka sa ocitla na čestnom mieste na našej chladničke popri ďalších umeleckých výtvoroch našich detí:)

Minulý týždeň ma dojal zasa Samko. Išli na koncoročný výlet (áno, náš prváčik už onedlho bude druháčik a ja som z toho miestami dosť mimo, ale zvládam to:) a Samkovi sme dali menší obnos peňazí, aby si mohol niečo kúpiť. A ten náš zlatý chlapček priniesol pre každého z nás niečo! Najkrajší a najdrahší darček putoval jeho milovanej sestričke Emke (niekedy by ju od lásky aj zjedol, čo sa jej až tak nepáči a prejavom jeho lásky sa zubami-nechtami bráni:). Priniesol jej malú plyšovú muchu – áno, muchu:) Pretože vraj premýšľal, čo je jej obľúbeným zvieratkom a keďže mačičku ani havka v obchode žiadneho pekného nemali, tak jej kúpil mušku, lebo ona muchy rada. Bolo to také krásne! Emka si muchu ihneď pritúlila, vymojkala a Samko celý kvitol od hrdosti a radosti, že svojej milovanej sestričke ulahodil.
Nezabudol ani na Natálku, hoci ich vzťah je ako hojdačka – raz sa majú radi a sú úžasní parťáci, inokedy by sa najradšej navzájom „vyhubili“…
Natálka vyfasovala prívesok v podobe malého srdiečka (taký som dostala aj ja:) a Samko svoj výber zdôvodnil tak, že on síce vie, že Natálka miluje najviac bábiky a on jej chcel nejakú kúpiť, ale všetky stáli okolo 40Eur a toľko on veru nemal. Samko obdaril aj tatinka mincou, ktorú sám (teda za pomoci jedného uja, čo to tam mal na starosti:) razil.
Bolo to veľmi pekné gesto od nášho malého veľkého drobca. Peniažky dostal, aby si niečo kúpil a on priniesol darčeky všetkým z rodiny. No samozrejme, aj jemu sa čosi ušlo, ale to nič nemení na tom, že to bolo veľmi pekné a milé.

Na dnes by asi stačilo, hoci tých súrodeneckých zážitkov je každý deň neúrekom a dalo by sa o tom písať donekonečna. Mať veľkú rodinu a veľa detí (myslím, že tri už možno nazvať ako „veľa“:) je naozaj krásne a ja si to naplno užívam.

bábätká a deti, rodičovstvo, šité bábiky a hračky

A zasa je tu téma času. Teda, jeho rýchleho plynutia, až príliš rýchleho. Možno si ešte niektorí pamätáte, ako som písala o tom, že sa naša rodinka rozrastie o ďalšieho člena a že už budeme piati. No a naše najmenšie slniečko oslávi zajtra jeden rôčik! Ja mám skutočne pocit, akoby som len včera porodila to malé čiernovlasé stvorenie.
Možno je to tým, že keď máte viac detí, nevnímate príliš všetky tie drobnosti ako pri prvom dieťati a tým vám to aj rýchlejšie uteká. Neviem. V každom prípade by som si z času na čas (a že je to dosť často) želala, aby som mala diaľkový ovládač, ktorým by som mohla zastaviť čas.

Mojej maličkej, veľkej slečne prajem z celého srdca, aby bola stále takou úžasnou bytosťou, ktorá vnáša do každého dňa kopec slnka svojím krásnym úsmevom. Prajem jej, aby bola zdravá a šťastná v tomto svete, ktorý nie je vždy ideálny a dokonalý. Dievčatko moje jednoročné…

A keďže som už notoricky známa tým, že na každú príležitosť musím svojim deťom niečo ušiť, podelím sa s vami o fotku bábiky, ktorú som pre našu malú oslávenkyňu ušila:)
Poznámka: S.e.N Art je značka zložená zo začiatočných písmen mien našich troch detí a vcelku to vystihuje situáciu (vždy som snívala o troch deťoch, takže je to vlastne môj splnený S.e.N:)

rodičovstvo

Zasa to ubehlo ako voda a sú tu ďalšie Vianoce. 
Všetkým vám chcem popriať, aby ste tieto sviatky prežili s láskou v srdci, v kruhu svojich najbližších a aby ste boli skutočne šťastní. 
A do nového roka všetko len to najlepšie – úspech, šťastie, lásku, zdravie a všetko ostatné, čo robí život krajším:) 

bábätká a deti, rodičovstvo

A zasa je tu september. Môj nie veľmi obľúbený mesiac. V prvom rade preto, že mám v tento mesiac narodeniny (čo od istého času nevnímam ako príliš potešujúcu skutočnosť:) a potom tiež preto, že je to koniec leta. Pre mňa jednoducho mesiac pochmúrny.
Tento rok je však september ešte o niečo viac prešpikovaný mojimi emóciami, pretože sa udiali dve obrovské zmeny v našom živote.

Zmena číslo 1 predstavuje fakt, že z nášho prvého bábätka je už malý-veľký prváčik. Verili by ste tomu?
Zmena číslo 2 predstavuje zasa fakt, že z nášho druhého bábätka je už malá-veľká škôlkarka.
A ešte jedna zmena, ktorá síce nie je až taká ohromujúca, no predsa len znamená koniec niečoho starého a začiatok niečoho nového, je prikrmovanie. Áno, naše sladké najmenšie bábätko je tu s nami už vyše polroka a prejavuje prudký záujem o všetko jedlé (i keď v podstate aj nejedlé:).

Dúfam, že mi už len kvôli týmto dôvodom prepáčite tú trochu (no dobre, tak možno i veľa) sentimentu v tomto príspevku.

Je to veľmi zvláštne. Keď sa vám narodí bábätko, je také maličké a veľmi nemyslíte na to, aké to bude, keď pôjde do škôlky či do školy, alebo nebodaj, aké problémy budete riešiť v jeho puberte (na to zatiaľ naozaj radšej nemyslím…). Možno riešite, či zvládnete dojčenie, prebaľovanie, nočné vstávanie a všetku starostlivosť o toho malého človiečika. Aj ja som tak kedysi vnímala materstvo. Bolo o tom, čo potrebuje bábätko. Bolo o dojčení, prebaľovaní, tíšení, pestovaní na rukách, uspávaní (hoci to je dodnes:), riešení prvých zúbkov, potom o prikrmovaní a nekonečných prechádzkach s kočíkom.
Neskôr bolo o odúčaní od plienok, od cumlíka (vtedy som ešte nebola laktačnou poradkyňou:), o kúpe prvých topánočiek a prvých nesmelých krokoch bez maminej pomoci, o strihaní prvých vláskov, o prvých slovíčkach.
Prvá torta, druhá torta, tretia torta a potom ďalšie a ďalšie s každým ďalším rokom. A drobci pyšne ukazovali počet prstov podľa toho, koľko rôčkov to práve mali. Tých prštekov pribúdalo a stále pribúda.

Až sme sa časom dopracovali k tomu, že z prvého maličkého bábätka je dnes prváčik, ktorý so školskou taškou na chrbte vyzerá pre mňa stále tak akosi čudesne a nemotorne, i keď na druhej strane veľmi rozkošne. A malá „Beruška“, ktorá mala do dvoch rokov na hlávke len akési jemné páperie namiesto poriadnych vláskov, sa zasa premenila na malú krásnu škôlkarku s dlhými svetlohnedými vláskami (ktoré si tak strašne nerada necháva česať:).
Nechce sa mi veriť, koľko sme toho spolu preskákali s mojimi „bábätkami“ a ako rýchlo to všetko utieklo.

Nástup do školy a do škôlky je pre mňa ukončením jednej etapy života a nástupom etapy novej. Priznám sa, mám radosť i strach. Neviem, čo ma čaká ako matku. Neviem, čo všetko mi ešte materstvo prinesie. Jedno však viem na sto percent – byť mamou je tá najmocnejšia skúsenosť môjho života. Náročná i nádherná zároveň.

bábätká a deti, rodičovstvo, rôzne

Keď náš tatinko zaspí, tak naozaj ZASPÍ a nezobudí ho len tak hocičo (ach, ako mu len závidím túto schopnosť:). Raz takto prišiel z práce, uťahaný ako kôň a rozhodol sa chvíľku si zdriemnuť.

Bolo to už dávnejšie, takže neviem, čo presne som práve robila ja, no každopádne si pamätám, že deti boli vtedy tichučko a myslela som si, že sa krásne hrajú vo svojej izbičke.

Až keď to ticho trvalo už dosť dlho, začalo mi to byť podozrivé (podozrivé ticho je na materskej častým a zvyčajne nie veľmi pozitívnym javom veštiacim, že sa niečo zlé deje…). Šla som pozrieť, ako sa to teda tie naše deti vlastne hrajú.

Nazriem do detskej izby. Nikto. Napadlo mi teda nakuknúť do spálne k spiacemu mužíčkovi a čo nevidím? Naše dve deti kreslia ako o dušu. Našťastie, nie na steny, na tých už máme obrázkov od našich dvoch maliarov dosť. Tentoraz skúšali nový podklad pre svoje umelecké diela – kreslili si totiž na tatinkov chrbát.

Nechápem, ako mohol tatinko sladko spať a nič si nevšimnúť, ja pri svojej šteklivosti a plytkom spánku by som bola hore už dávno a isto by som neskončila s pomaľovaným chrbtom:)

V každom prípade treba povedať, že tatinko mal v ten deň (aj pár ďalších, lebo fixky nešli tak ľahko dolu:) o originálne tetovanie postarané. Ešteže má zmysel pre humor a na svoju „tetovačku“ bol patrične hrdý.

narodeninové básničky, rodičovstvo

Nezabudli ste? Dnes je Deň otcov. My sme tomu nášmu dnes podarovali dve veľké medovníkové srdiečka (najmenšia dcérka mu darovala namiesto medovníka uslintanú pusinku:). Srdiečka sme vlastnoručne upiekli, takže to u nás rozvoniavalo ako pred Vianocami.
Deti totiž dostali chuť na medovníčky a mňa napadlo, že to môžeme využiť aj na „výrobu“ darčeka ku Dňu otcov. Naozaj zaujímavá skúsenosť piecť medovníky v takomto horúcom počasí, ale čo by človek neurobil pre deti a pre tatinka?:)

Okrem toho sme pre nášho tatinka zložili aj ďalšiu krátku básničku ku Dňu otcov (veď si zaslúžil:). Radi sa s vami o našu básničku podelíme:

„Futbal zahrať, Lego zložiť, 
či bicykel opraviť, 
všetko zvládneš, tatinko náš, 
na všetko si odborník. 


Chceme Ti dnes poďakovať, 
a zasa raz zopakovať, 
že si pre nás ten NAJ tato, 
nezabúdaj nikdy na to!

Poznámka: Prosím, rešpektujte autorské práva! Básničky z tohto blogu môžete použiť pre svoj vlastný účel. Ak ich chcete skopírovať na nejakú inú internetovú stránku, môžete tak urobiť, no s pripojením odkazu na túto stránku. Ďakujem!

bábätká a deti, rodičovstvo

Pamätám si, ako som sa doslova bála chytiť nášho prvého drobca do náručia bez zavinovačky. Také malé krehké bábätko, ako ťa len správne chytiť, aby som ti neublížila? A tak som, dnes už nášho 6-ročného, syna nosila zaviazaného v zavinovačke dovtedy, kým mu z nej nevytŕčali nôžky.
Dokonca ani kúpať som ho spočiatku nedokázala, toho sa musel ujať manžel. Nuž čo, človek robí chyby a dnes veľmi ľutujem, že som si tak nedôverovala a bála sa dotýkať a nosiť svoje vlastné dieťatko.

Pri druhom dieťatku som bola na tom rovnako, i keď zavinovačku som používala trošku zriedkavejšie a kratšie než pri synovi. Ach, ako veľmi by som v tom čase, keď našu maličkú trápili večerné srdcervúce plače, ocenila šatku na nosenie bábätka. A hoci som mala jednu požičanú, netrúfla som si tam našu dcérku uviazať. Pripadalo mi to neskutočne ťažké a zložité, nič pre mňa. A tak som dcérku prenosila na rukách, tíšila ju, chrbát ma šialene bolel a nervy som mala v kýbli (spisovne „vo vedre“ – ako čudne to znie, že?:).
Keď mala asi 4 mesiace, zapáčila sa mi predsa len myšlienka nosenia bábätka a tak som si s ťažkým srdcom (predsa len 100 Eur pre mladú rodinu nie je malý výdavok) ale s veľkým očakávaním objednala Manducu. Dcérku sme tam mali iba párkrát, na nejakých výletoch a občas doma. Opäť to ľutujem a viem, že som mala a mohla nosiť svoje druhé dieťa ooooveľa viac.

A prišlo tretie bábätko. Vedela som, že túžim byť čo najviac v kontakte s tým maličkým stvorením, ktoré deväť mesiacov okupovalo miesto pod mojím srdcom (ale aj v srdci, samozrejme:). Myslela som si, že počkám také tri-štyri mesiace a začnem našu najmladšiu dcérku nosiť v Manduce. Šatku som neplánovala, pretože stále som mala pocit, že je to taaaak neskutočne zložitá vec a ja také nemusím.
No ako som sa tak jedného dňa dívala na našu Mušku spiacu v postieľke, pripadalo mi to strašne nesprávne, že to nádherné mini-stvorenie tam leží také stratené a opustené v tej veľkej (hoci na pohľad peknej:) postieľke a doslova ma zožierala túžba pritisnúť si ju k sebe a viac nepustiť.
Manduca sa mi pre ňu zdala ešte príliš „veľká“, tak som poprosila kamarátku, či by mi nepožičala šatku, aby som si mohla skúsiť „šatkovanie“.
Páni, prvé pokusy vyzerali morbídne – našťastie, mala som dosť súdnosti a skúšala som si to len s bábikou (vďaka „Chou-Chou“ za asistenciu:) a potom som konečne nabrala odvahu uviazať si do šatky aj našu Mušku. V momente som pochopila, že nosenie detí v šatke je zrejme prudko návykové, aspoň pre mňa.
Dnes už máme doma aj našu vlastnú šatku Storchenwiege Leo Natur (kúpená z druhej ruky ale novučká:) a používame výdatne každý deň. Je to jedna z najlepších vecí, aké som si mohla pre bábätko zaobstarať.
Je to nádherný pocit mať svoje bábätko tak blízko pri sebe, nehovoriac o praktickosti tohto vynálezu – môžem sa venovať ďalším dvom deťom, poupratovať, navariť, ožehliť bielizeň a kopec iného.
Mrzí ma len, že som si nosenie v šatke neužila pri našich prvých dvoch deťoch:(

rodičovstvo, rôzne, tehotenstvo a pôrod

Ani neviem, ako to ubehlo, ale je to už päť týždňov, odkedy sa zo mňa stala trojnásobná mamina. Malá „Muška“ (prezývka našej päťtýždňovej dcérky) nám rastie ako z vody, teda pardón, z mlieka:) a ja sa snažím loviť v pamäti spomienky na môj tretí pôrod.
Keďže som už dva pôrody mala za sebou, vedela som zhruba, čo a ako by som tentoraz chcela. No tiež som vedela, že moje predstavy sa v našej pôrodnici zrejme nestretnú práve s nadšeným súhlasom a tak som premýšľala, ako si to čo najlepšie „poistiť“. Ja i manžel sme skôr tichšie povahy a bolo mi jasné, že v stave „rodenia“ nebudem schopná vydobýjať si nejaké práva ohľadom pôrodu. Okrem toho, prvýkrát som sa chystala zvládnuť to bez epidurálu.
Preto ma napadlo vziať si k pôrodu dulu. Našťastie, jednu som mala možnosť poznať ešte pred tehotenstvom a tak som sa jej nezáväzne spýtala. Predstavovala som si to pôvodne tak, že pri pôrode bude manžel i dula, hoci som netušila, či to v našej pôrodnici bude možné.

Napokon to ale celé dopadlo inak. Manžel sa rozhodol zostať doma s deťmi a ísť k pôrodu ho veľmi nelákalo.  Spočiatku ma to i trošku mrzelo, no hriala ma predstava, že deti sú s tatinkom a spoločne budú čakať, kým im oznámim, že už majú sestričku či bračeka a manžel dcérku alebo syna.
Môj tretí pôrod bol teda zároveň prvý pôrod, ktorý som prežila bez manžela a mojím sprievodom bola dula. Bol to tiež prvý pôrod, ktorý som zvládla bez epidurálu. A musím povedať, že to bolo veeeľmi fajn:)
Vďaka dule som vedela, kedy vlastne vyraziť do pôrodnice, aby som tam neprišla zbytočne skoro. Úžasne mi padli masáže krížov, ktoré mi pomáhali zvládať každú kontrakciu. Podporovala ma, radila mi vhodné polohy, pomáhala mi fakt so všetkým. Bolo veľmi príjemné mať tam takúto podporu.
Môj tretí pôrod síce nebol celkom podľa mojich predstáv – prepichnutie plodovej vody, ktoré som pôvodne nechcela, som nakoniec aj tak absolvovala (presvedčil ma môj gynekológ, ktorý mal práve službu) a rodila som klasicky v polohe s nohami hore (…pričom som dostala brutálny kŕč do jednej nohy a nevedela som, či radšej zoskočiť z pôrodného kresla a rozchodiť ten kŕč v lýtku, alebo najskôr porodiť bábätko – napokon som uznala za vhodné nezoskakovať a porodiť aj napriek kŕču:).
Vyhla som sa však tentokrát aspoň oxytocínu (nie, ďakujem, aj tak už sú kontrakcie pre mňa na hranici znesiteľnosti a vy mi ponúkate ich ešte „trošku“ zintenzívniť???) a v pôrodnici som nemusela tráviť dlhé a dlhé hodiny pred pôrodom, ako dvakrát predtým (prišla som zakaždým zbytočne skoro zo strachu, že porodím cestou do nemocnice a napokon som si tam na pôrod počkala vyše 10 hodín – ako vidíte, mám skvelý odhad v týchto veciach:).
Bolo tiež úžasné užiť si prvýkrát krásny kontakt s bábätkom koža na kožu. Bez prítomnosti duly by som to asi nezvládla. Maličkú mi síce priniesli už zabalenú a čistučkú, aby sa mohla vyhrievať na vyhrievacej podložke v postieľke vedľa pôrodného kresla, na ktorom som mala stráviť ešte dve hodiny po pôrode, no dula mi dcérku pomohla rozbaliť a položiť len v plienočke na mňa. Naša malá „Muška“ sa dokonca i prisala. Bolo to nádherné a ľutujem, že som to nezažila pri prvých dvoch deťoch.

Tento tretí pôrod bol v mnohých ohľadoch lepší ako prvé dva. Bolesť síce bola poriadne intenzívna, obzvlášť ku koncu som mala pocit, že to snáď ani nerozdýcham:), ale prežila som. Som rada, že som si to „užila“ bez epidurálu (po prvých dvoch pôrodoch som si už čo-to naštudovala o tomto „oblbováku“ a vedela som, že to už takto nechcem) a že som mala možnosť skúsiť si pôrod s dulou:)

Týmto by som sa chcela poďakovať dule Miške Chlebanovej za jej úžasnú pomoc pri pôrode. Vrelo odporúčam:)