bábätká a deti, rodičovstvo

Keď chce mamička radu na Facebooku…

Facebook je super v mnohých ohľadoch. Môžete sa pridať do rôznych skupín podľa vašich záujmov a získavať tak cenné rady, informácie, tipy a podobne. Ja sama som členkou všelijakých skupín. Mamičky sa často pridávajú do skupín ohľadom zdravia detí, kde čakajú rady a pomoc v situáciách, kedy si samy poradiť nevedia a k lekárovi sa práve ísť nedá, prípadne zvažujú, či ísť alebo nie. Continue Reading

rodičovstvo

Si dobrá mama!

Tento článok som pôvodne chcela napísať ku Dňu matiek. No akosi som nestihla, ako to už pri deťoch často býva, pretože mama mieni, dieťa mení…

Ty, milá mamička, či už s jedným dieťaťom alebo dvoma, piatimi či desiatimi. Či už si dojčiaca, nedojčiaca, plienkujúca alebo praktizuješ bezplienkovú metódu. Či svoje deti očkuješ, alebo neočkuješ, či pracuješ a tvoje deti chodia do jaslí, do škôlky, alebo nepracuješ a si s deťmi doma, prípadne sa staráš o svoje choré či hendikepované deti. Jednoducho, každá mama bez ohľadu na to, akú filozofiu vyznávaš, ako svoje deti obliekaš, ako ich vychovávaš, ako vnímaš svoje materstvo. Ty, milá mamička, nech si akákoľvek…

Chcem ti len povedať, že sme všetky na jednej lodi. Na jednej ceste. Pretože byť mamou znamená kráčať po ceste. Po ceste, ktorá je veľmi kľukatá a nikdy nevieš, čo ťa čaká na ďalšom kroku. Neexistuje, žiaľ, žiadna mapa, žiadny návod, ako po tejto ceste kráčať, ako riešiť jednotlivé situácie. Niektoré kroky a kilometre sú ľahké a plné radosti, potom prídu také, kedy máš pocit, že už ďalej kráčať nevládzeš a najradšej by si tú cestu vzdala. Tá cesta nikdy nie je ľahká a každá z nás kráča najlepšie, ako vie. A práve preto, že všetky sa snažíme kráčať cestou materstva najlepšie ako vieme, si zaslúžime uznanie, lásku, pochvalu, povzbudenie. Toto všetko a ešte viac si zaslúžime. Často to nedostávame od druhých, no  hlavne ani od seba samej.

Pretože sa neustále porovnávame, neustále riešime, či sme dosť dobré, či sme ozaj dobrou mamou, či robíme dosť pre naše deti, či sme aspoň tak dobré, ako tá naša kamarátka, ktorá to tak skvele zvláda (pričom to súdime možno len podľa vysmiatych a krásnych fotiek na fejsbuku a realita je dosť odlišná…).
Toľko o sebe pochybuješ! Viem to, lebo aj ja pochybujem. Každý deň.

Ale konečne po 11 rokoch na ceste materstvom si začínam uvedomovať, že SOM dobrá mama. Som dobrá mama a ty si tiež. Nemusíme sa porovnávať s inými mamami, lebo všetky sme na jednej lodi. Prestaňme sa umárať predstavami o tom, aké by sme mali byť mamy. Ako by sme sa mali správať. Prestaňme sa porovnávať s inými mamami, je to strata času a nevedie to k ničomu.

Miesto toho sa snažme tešiť z každého dňa a okamihu, ktoré ako matky môžeme prežívať. Lebo nie všetky ženy môžu byť mamou. Tešme sa z tohto daru, z tejto cesty, aj keď je niekedy tak neuveriteľne ťažká a my sa potkýname na každom kroku.

A keď nám je ťažko, dovoľme si prijať aj tie pocity – bolesť, únavu, slabosti. Aj o tom je tá cesta. Lebo nemôže byť každý krok krásny a príjemný.
Prijmime sa také, aké sme. A buďme jednoducho mamou. Nie dokonalou, nie ideálnou, taká neexistuje. Buďme jednoducho mamou pre naše deti a každý deň sa pochváľme za to, že to zvládame. Prejavme si uznanie a povzbudzujme samu seba a seba navzájom. Lebo niekedy ten náš najväčší nepriateľ sme práve my sami. Je dôležité začať sa vnímať inými očami – láskavými a trpezlivými. Pre svoje deti chceme všetky to najlepšie. To im ale môžeme dávať len vtedy, ak sa cítime dobre a neumárame sa neustálymi pocitmi viny a pochybnosťami o sebe.

A tak na záver už len toľko – SI DOBRÁ MAMA!

 

bábätká a deti, minimalizmus, rodičovstvo

Prečo je v tej detskej izbe stále taký bordel?

Myslím si, že to poznajú mnohé mamy (aj otcovia). Vojdete do detskej izby svojich detí a v momente zabudnete, prečo ste tam prišli a čo ste chceli s deťmi riešiť. Zabudnete, lebo sa vám hneď po otvorení dverí zdvihne tlak, očervenie tvár a vy spustíte krik, alebo aspoň začnete šomrať, kritizovať a napomínať svoje deti za ten neskutočný neporiadok, ktorý v detskej izbe panuje.

takto to často vyzeralo v detskej izbe našich dvoch dcér

Ja som teda veľmi často bývala doslova obarená tým, aký bordel dokázali naše deti v izbe urobiť. A veľa krát som sa neovládla a začala po nich kričať, pretože ten neporiadok, hračky, oblečenie, pyžamá, a ja neviemčoešte všade naokolo ma neskutočne rozčuľovali. Samozrejme, potom som sa cítila ešte horšie, lebo som sa nedokázala ovládnuť.

Asi je to aj tým, že my ženy-mamy si akosi pripisujeme za ten neporiadok veľkú zodpovednosť, dávame si za vinu, že nie sme schopné naučiť deti upratovať, že z nich vychovávame neporiadnikov a v konečnom dôsledku, že sme neporiadne aj my samotné. Aspoň takto nejako to zrejme bolo u mňa. Kým som neprišla na to, že nemá zmysel po stý raz kričať na moje deti a nadávať im za to, že ich izba vyzerá, akoby sa ňou prehnalo stádo bizónov. Že nemá zmysel očakávať, že po dôkladnom uprataní ich izbičky, bude tento stav pretrvávať aspoň pár dní.

Pochopila som jednu dôležitú vec. Nie je to o tom, že moje deti sú bordelári, že sú neporiadne. Ani o tom, že ja sama som neporiadna. Hoci som to vlastne celý život tiež o sebe počúvala… Ide o to, že pri pohľade na izby mojich detí som si uvedomila jadro problému – a tým je nadmerné množstvo vecí. Majú priveľa vecí, hračiek, oblečenia. Je ťažké chcieť od nich, aby mala každá vec, každá hračka svoje miesto. Pretože tých hračiek je tak veľa. Alebo aspoň donedávna bolo, pretože u nás sa už „minimalizačný“ proces začal, chvalabohu.

S deťmi sme sa dohodli, že si nechajú len pár hračiek a poriadne sme vytriedili aj ich oblečenie. Ešte stále nie som celkom spokojná, lebo tých vecí je ešte predsa len veľa, ale pomaličky pokračujem v procese triedenia a zbavovania sa vecí. Je to až neuveriteľné, aký oslobodzujúci efekt to má na človeka.

Obzvlášť, ak máte štyri deti ako ja, je podľa mňa nevyhnutné obmedziť počet hračiek a oblečenia, lebo vás to prevalcuje.

Snažím sa postupne zbavovať všetkého nepotrebného (alebo nie až tak potrebného) nielen v detských izbách, ale aj v iných kútoch našej domácnosti. A páči sa mi pocit, ktorý mi to dáva.

Ak neviete, ako začať a prečo sa to oplatí skúsiť, odporúčam vám na začiatok knihu od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, Dostala som sa k nej úplnou náhodou, ale verím, že to bolo akési znamenie, pretože presne tú knihu som potrebovala vo svojej situácii.

Hoci sa nestotožňujem úplne so všetkým, je to veľmi dobrý štartovací „manuál“.

rodičovstvo, šité bábiky a hračky

A tak si žijeme…

Keď tak pozerám na dátum posledného pridaného príspevku, normálne sa hanbím. Moje predsavzatie pridať na blog aspoň jeden príspevok za dva týždne stroskotalo ani neviem ako.

Hlavným dôvodom môjho nestíhania je, samozrejme, náš najmladší drobec. Keď prešli náročné prvé mesiace plné plaču a môjho vyčerpania, prišlo zasa obdobie jeho zvýšenej mobility a dnes je už doslova všade. Štvornožkuje nám tu ako o život a ja som sa zasa vrátila do obdobia, kedy musíte zabezpečovať všetky potenciálne nebezpečenstvá – ostré rohy, drobné dieliky lega na zemi v detskej izbe staršieho syna a iné drobnosti, ktoré by malý mohol pri svojich „výpravách na štyroch“ objaviť a zjesť.

A tak si opäť naplno užívam tie bežné materské radosti i starosti, padám od únavy do postele a zaspávam bežne pri deťoch (aby som sa o polnoci prebrala a zistila, že som zabudla nastaviť budík, že som si vlastne neumyla zuby, že bielizeň v práčke čaká, kým ju vyberiem a presuniem do sušičky alebo vyvesím a podobne…). Veď to pozná asi nejedna mama.

Keď sa mi popritom podarí niečo ušiť alebo napísať, mám zo seba naozaj skvelý pocit:)

A tak si tu žijeme a napriek všetkým problémom sa máme vlastne celkom fajn.

Pridávam aspoň fotku mojej autorskej bábiky, ktorá sa zrodila ešte v lete a je to také moje „piate“ dieťa:) Táto veru z domu nepôjde a zostáva v mojej súkromnej zbierke.

bábätká a deti, rodičovstvo, šité bábiky a hračky, šitie

Narodeninový medvedík plný spomienok…

Je to až neuveriteľné, že moje najstaršie „bábätko“ oslávilo tento mesiac 10 rokov. 10 rokov ubehlo, odkedy som sa vďaka nemu stala prvýkrát matkou a táto životná cesta je pre mňa tou najúžasnejšou.

Odkedy šijem, zvyknem svojim deťom takmer ku každým narodeninám niečo ušiť. No tento raz som sa rozhodla zrealizovať jeden zo svojich dávnejších plánov – ušila som synovi medvedíka z jeho bábätkovského oblečenia:)

Vzala som jedny tie „mini-kraťasky“ na tráčiky, ktoré som mala odložené a nedokázala som sa ich za celé tie roky zbaviť, hoci kopec iných vecí som predala alebo darovala, či vyhodila. Tieto (a zopár… no dobre, KOPU, ďalších:) som si odložila ako spomienkové…

Isto to poznáte, niektoré tie drobné vecičky ukrývajú také nádherné spomienky, že sa ich nedokážete vzdať. Ako tieto mini-šortky s medvedíkom. Presne si pamätám ten krásny letný deň, keď mal Samko tri mesiace. Bolo slnečno a veľmi teplo, ideálne počasie na šortky. V týchto modrých károvaných bol neskutočne rozkošný. Pamätám si, ako som hľadela na svoje dokonalé bábätko v kočíku a roztápala sa láskou a nehou (i teplom, keďže hrialo naozaj poriadne:))). Jednoducho, tieto „gaťušky“ mi pripomínajú tú prechádzku, to obdobie, keď je pre vás všetko okolo bábätka nové, lebo to zažívate prvýkrát a zároveň také krásne a magické.

Samko už má 10 rokov a úplne iné záujmy než hranie sa s látkovými hračkami, preto som ani nejako neplánovala šiť mu niečo k narodeninám. No keď sa ma sám spýtal, či nebude nejaký ten macko, nemohla som odolať. Nechcela som ale len ďalšieho hocijakého macka, chcela som niečo špeciálnejšie.

Rozhodla som sa zastrihnúť do tých spomienkových „kraťaskov“ a premeniť ich na medvedíka.

Pri šití som si naozaj krásne zaspomínala na to, aký bol pred desiatimi rokmi maličký, keď sa zmestil do takého niečoho. A bolo mi tak nejako clivo, smutno, ale zároveň som cítila vďačnosť a ohromnú lásku.

A tak vznikol narodeninový medvedík plný spomienok. Samkovi som povedala, že to nie je len taký hocijaký medvedík, ale je ušitý z niečoho, čo kedysi on sám nosil. A aj keď už je to riadny „veľkáč“, macko má svoje čestné miesto v jeho izbe.

Všetko najlepšie, Samko!

rodičovstvo, tehotenstvo a pôrod

Čo ma naučilo štvrté dieťa?

S každým tehotenstvom, každým pôrodom a každým ďalším dieťaťom sa človek učí. Náš najmladší má už dva mesiace a za ten krátky čas ma toho naučil naozaj dosť. Zopár zásadných vecí som zhrnula v tomto článku:)

1. Na pôrode naozaj záleží!
– ach, keby som tak toto vedela hlavne pri prvých dvoch deťoch:( To, ako prichádzame na svet, nie je jedno. Záleží na tom a záleží na tom VEĽMI! Aj preto som sa pri predposlednom pôrode rozhodla mať pri sebe dulu a pri tom poslednom som dokonca zvolila pôrodnicu mimo Slovenska. Pre niektorých možno „vymýšľanie“, pre mňa niečo veľmi dôležité. Vedela som, čo chcem a čo nechcem a vedela som, že väčšiu šancu na pôrod podľa mojich predstáv mám v Čechách, preto som chcela rodiť tam. Dnes mi je tak ľúto, že som prvé pôrody „neriešila“, že som ich brala iba ako niečo, čo treba prežiť na ceste k vytúženému bábätku. Ale život je cesta a na tej ceste sa učíme často aj z vlastných bolestivých omylov…

2. Aj veľké bábätko môžete porodiť bez natrhnutia alebo nastrihnutia hrádze
– áno, dá sa to:) Náš 4,4kg „drobček“ sa narodil bez týchto nepríjemností, čo ma naozaj veľmi milo prekvapilo a potešilo. Verím, že mi pomohol aj fakt, že som netušila, aké veľké bude bábätko. Lekár mi hmotnosť pred pôrodom neodhadoval a reči o „obrovskej veľkosti“ môjho bruška a vtipy o dvojičkách som púšťala jedným uchom dnu a druhým von, a upokojovala som sa tým, že väčšie bruško automaticky neznamená veľké dieťa (veď možno mám len viac plodovej vody:) Keď mi po pôrode zahlásili hmotnosť syna, skoro som odpadla… A keď mi povedali, že nemám žiadne zranenia, skoro som odpadla druhýkrát:) Takže áno, dá sa to!

3. Ženské telo je úžasné!
– nie že by som to nevedela už dávno. No až pri poslednom tehotenstve a pôrode mi to celé akosi viac došlo. Že je úžasné, že jedno telo dokáže vynosiť a porodiť toľko detí, že sa tak krásne a dokonale prispôsobí rastúcemu bábätku a následne sa vráti do pôvodného stavu, že z vás potom to bábätko žije a rastie. Že je to tak dokonale prepracované, tak dokonale vymyslené. Je úžasné byť ženou, matkou! Neprestáva ma to fascinovať stále a znova!

4. Každé bábätko je úplne iné
Ale vážne! Posledná dcérka bola bábätko, ktoré spalo a spalo, papalo a zasa spalo. Či bola v kočíku, na rukách, v šatke alebo v postieľke, bolo jej to jedno a takmer neplakala. A tak nejako som zrejme vďaka tomu očakávala, že aj toto štvrté bábätko bude podobné. Nebolo! Náš najmenší naozaj vie plakať a vie plakať hlasno a vytrvalo. Trvalo mi nejaký čas, kým som si na to zvykla a našla spôsoby, ako ho upokojiť (nie, dudlík nemá ani mať nebude, takže toto „upokojovadlo“ neprichádzalo do úvahy). Pomohlo nám najviac nosenie v šatke a kakanie v polohe „v klbku“.
Malý neznáša kočík, i keď posledný pokus manžela o prechádzku nedopadol až tak úplne katastrofálne a drobec aj chvíľu neplakal:) Predstava o dlhých prechádzkach v kočíku so spiacim bábätkom je ale zatiaľ skôr science fiction a riešim to prechádzkami s drobcom uviazaným v šatke:)
Ak teda máte dokonalé a pokojné dieťa, radšej sa nespoliehajte na to, že aj to ďalšie bude také. Ale zasa, platí to isto aj naopak – teda ak máte jedno dosť náročné, je šanca, že to ďalšie vás bude doslova rozmaznávať:)

5. Šatka je super vec a nosenie ja prudko návykové
– nosenie bábätka v šatke ma veľakrát zachránilo a pomohlo vyriešiť situácie, ktoré by som inak asi vyriešiť nevedela. Malý sa tam upokojí, zaspí a spí, ja môžem navariť, upratať, dokonca šiť či písať (áno, aj teraz spí na mne:) a jednoducho fungovať. Okrem toho, že je to praktické, je to veľmi návykové:) Ten pocit, keď vám bábätko spinká na hrudi a vy mu každú chvíľku môžete pobozkať to maličké čielko… na nezaplatenie!

6. Digestor je super vec
– ďalšia vychytávka u nás je digestor. Keď mal drobec obdobie, že ani v šatke nedokázal pokojne zaspať, ale zaspával s plačom a nervózny, pomohol nám digestor. Prišla som na to náhodou, keď som si raz dala malého do šatky a pritom som chystala deťom večeru, zapla som digestor. Čakala som, že malý bude ako vždy mrnčať, kým nezaspí, no nestalo sa a on úplne pokojne zaspinkal. Pochopila som, že sa mu zrejme páčil monotónny zvuk digestora a utvrdila som sa v tom aj neskôr, keď som to skúsila opäť. Keď je teda malý v šatke nervózny, pustím digestor, pohupujem sa a drobec o malú chvíľku sladko spí:)

7. Kúpanie raz za týždeň
– prvé deti sme poctivo s manželom kúpali aspoň trikrát do týždňa. Vždy pekne nachystali vaničku, teplomerom v podobe rybičky skontrolovali teplotu vody, pripravili detskú osušku s pekným obrázkom na kapucni, krémik na „prdelku“ a detské mydielko. Pri treťom dieťatku sa kúpanie už dialo zriedkavejšie a mydlo som, myslím, ani nepoužívala, podobne ako krém na ritku. Štvrté dieťa sa za dva mesiace svojho života kúpalo naozaj len párkrát, aj to väčšinou v umývadle (komu by sa chcelo handrkovať s vaničkou:). Samozrejme, pri prebaľovaní ho umývam a takisto mu čistou mokrou plienkou umývam pravidelne všetky dôležité miesta:) Ale že by som ho tak „rituálne“ kúpavala ako prvé deti, to veru nie. A nemám už ani žiadnu detskú osušku s obrázkami, ani teplomer v podobe rybičky či delfína a nemáme ani len to detské mydielko. Možno aj preto má drobec úplne krásnu, čistú a zdravú pokožku:)

8. Čas letí prirýchlo
– akoby sa to s každým ďalším dieťatkom zrýchľovalo. Naozaj neviem, ako ubehli tie dva mesiace, čo je už maličký s nami. Vyradila som už kopec oblečenia, čo mu je malé… Desí ma to, ako to celé ubieha. Snažím sa preto čo najviac si to užívať a vychutnávať…

rodičovstvo, rôzne, tehotenstvo a pôrod

Prečo som vlastne rodila v Čechách?

Na informácie o pôrodnici vo Vsetíne som narazila ešte pred štvrtým tehotenstvom. Vtedy som si povedala, že ak by som snáď ešte niekedy bola tehotná, asi by som naozaj uvažovala o pôrode v tejto pôrodnici.

Keď som zistila, že čakáme štvrté bábätko, od začiatku som mala v hlave myšlienku, že by som rada rodila práve vo Vsetínskej pôrodnici. Pôrodnica, v ktorej som porodila všetky naše tri deti, bola už v tom čase zrušená a v podstate by som tak či onak šla do neznámeho prostredia a keď som si porovnala skúsenosti s pôrodnicou v Trenčíne s tou vo Vsetíne, bolo mi jasné, ktorá vyhráva:)

Už pri treťom pôrode som mala so sebou dulu a tá mala so Vsetínskou pôrodnicou tiež pozitívne skúsenosti.

Podľa mnohých, aj keď mi to nemuseli povedať do očí, som kvôli plánovaniu pôrodu v Čechách bola ženskou, ktorá zbytočne vymýšľa a „rieši“. Veď idem len porodiť, tak prečo nemôžem ako iné normálne ženy, zbehnúť do najbližšej pôrodnice? Pre mňa však pôrod nie je „len porodiť“. Škoda, že som to pochopila až pri treťom tehotenstve, no pôrod je tak dôležitou a významnou udalosťou v živote ženy aj bábätka, že mi na tom nemohlo nezáležať.

Takže prečo som sa teda „trepala“ do Vsetína, keď v Trenčíne som mohla porodiť v pohode tiež?

1. Pôrodný plán – nemala som žiadny siahodlhý lajster so zoznamom požiadaviek a prianí. Mala som tam pár vecí – napríklad, že si neželám nástrih hrádze, podanie oxytocínu, amniotómiu, že si chcem sama zvoliť polohu na rodenie, že chcem popôrodný bonding, teda mať bábätko hneď po pôrode pri sebe a tiež požiadavku o dotepanie pupočníka. Chcela som porodiť čo najprirodzenejšie bez zbytočných zásahov do toho krásneho a prirodzeného procesu, akým pôrod je.
A vedela som, že vo Vsetíne nemajú problém s rešpektovaním pôrodného plánu. Neviem, ako je to v iných pôrodniciach, keďže všetky tri deti som predtým porodila v Ilave a vtedy som pôrodný plán nemala. Viem ale z viacerých strán, že v mnohých našich pôrodniciach to stále berú ako „vymýšľanie internetom vyškolených“ rodičiek a s rešpektovaním ich požiadaviek majú problém.

– vo Vsetíne naozaj rešpektovali moje priania, hoci mi napokon navrhli prepichnutie plodovej vody, čo som si ale každopádne mohla premyslieť.

2. Nechcela som sa biť o svoje dieťa – pre mnohé mamičky je normálne (žiaľ:( ), že svoje bábätko vidia až niekoľko hodín po pôrode. Toto som však už zažiť nechcela. Veď koľkokrát v živote sa vám zopakujú tie jedinečné chvíľky po pôrode, keď prvýkrát uvidíte svoje bábätko, ktoré ste 9 mesiacov nosili pod srdcom? Keď konečne po náročných hodinách (nie, mne bezbolestný ani rýchly pôrod zrejme nehrozí:) privediete na svet svoje milované dieťa, chcete si ho predsa vziať do náručia, nemôžete sa dočkať, kedy ho uvidíte, privoniate si k nemu, pohladíte jeho jemnučkú pokožku, pozriete sa, či má vlásky, chytíte jeho drobnučké pršteky. Jednoducho, tieto chvíle patria matke a dieťaťu. Ja som si ich nechala vziať pri prvých dvoch pôrodoch, pri treťom to bolo len čiastočné, dcérku som mala pri sebe len chvíľku, lebo ju „museli“ nutne vziať na nejaké vyšetrenie. Veľmi ľutujem, že som si všetky svoje deti hneď neprivinula a nemala pri sebe v tých krásnych popôrodných okamihoch.

– vo Vsetíne mi maličkého dali hneď na hruď, nechali dotepať pupočník. Potom ho nachvíľku vzali, aby ho osušili a odvážili, pričom tam s ním bol manžel a o pár minút bol hneď zasa pri mne. Hladila som ho, rozplývala som sa nad jeho krásou a dokonalosťou, celá som bola tak naplnená láskou a šťastím, že sa to ani nedá opísať (len zažiť:)

3. Chcela som porodiť v inej polohe než na chrbte s nohami hore – áno, toto som tiež túžila zažiť. Zvoliť si sama polohu na pôrod, akú mi moje telo „nadiktuje“ a nie ležať na chrbte, s nohami niekde „v oblakoch“ a tlačiť do kopca…

– najskôr som mala pocit, že porodím kľačiac na polohovateľnom pôrodnom kresle, no táto poloha mi napokon nevyhovovala možno aj kvôli veľkosti bábätka. Pôrodná asistentka mi navrhla, či nechcem skúsiť polohu na boku, čo však pre mňa bolo neznesiteľné. Napokon som skončila na chrbte v polosede s pokrčenými nohami – a tak mi bolo nakoniec najlepšie, i keď takúto predstavu som nemala. Dula mi ale hovorila, že nemám veľmi riešiť vopred polohu, že telo si samo povie:) Mne teda povedalo, že ani kľačiac ani na boku to nebude ono:))) Synček bol dosť veľký (4400g), ale porodila som ho bez natrhnutia a nástrihu, za čo som nesmierne vďačná (Bohu i svojmu telu, i bábätku:).

Toto boli asi tri hlavné dôvody, prečo som chcela ísť rodiť „za hranice“. Bála som sa, že tu by som sa musela o tieto veci biť a bola by som za nejakú vymýšľajúcu „alternatívku“, kým tam mi boli umožnené a rešpektované bez problémov.

Málokto z môjho okolia to ale chápe, že mi záležalo a záleží na takých veciach. Ja ale viem, že to za to stálo a neľutujem – na pôrod, hoci náročný, spomínam rada.

O tom, že viacero žien „rieši“ svoj pôrod a nie je im jedno, ako porodia svedčí aj fakt, že tam bolo súčasne so mnou pomerne veľa Sloveniek:)

rodičovstvo, tehotenstvo a pôrod

Náš krásny štvorlístok

Už je to neuveriteľných 10 dní, odkedy je moje tehotenské bruško prázdne. Boli to nádherné mesiace, i keď ku koncu som zažívala čoraz väčšiu nervozitu, pretože maličký sa akosi príliš zabýval v brušku a nechcelo sa mu veľmi von.

No ale späť k tej nádhernej udalosti. 18.1.2016 som sa stala 4-násobnou maminou.
Náš malý drobček sa narodil vo Vsetínskej pôrodnici, ktorú môžem len a len odporúčať.

Tento raz bol pri pôrode aj manžel (teda bol so mnou pred a po samotnom pôrode, lebo ten „stred“ by asi nezvládol a ani by som nechcela, aby tam vtedy bol…) a samozrejme, aj dula Miška Chlebanová (takisto veľmi odporúčam:), ktorá ma sprevádzala aj pri treťom pôrode.

Naše štvrté dieťatko bolo prekvapivo veľmi veľké, drobec vážil 4400g a ľahké to veru nebolo.
V záverečnej fáze, kedy som sa už začínala strácať v silných bolestiach, mi naozaj nesmierne dobre padla prítomnosť duly, ktorá ma povzbudzovala a doslova držala nad vodou, dávala nádej, že to zvládnem. Neviem si ani predstaviť, že by som tam bola sama…

Po ťažkom finále ale prišiel náš malý-veľký drobček a mne stačil prvý pohľad na to malé dokonalé stvorenie a všetka bolesť bola v momente zabudnutá. Nedá sa opísať ten pocit, keď mi maličkého položili na brucho a ja som sa ho prvýkrát mohla dotknúť, pohladiť ho po bucľatých líčkach a mini-vláskoch pripomínajúcich jemnučké páperie.

A tak si už desať dní užívam túto krásnu životnú zmenu, naše malé „drobátko“, ktorým sa vlastne uzatvoril náš „štvorlístok“ šťastia 🙂 Číslo 4 som síce nikdy nejako nemusela, no teraz má pre mňa nový krásny význam…

rodičovstvo, rôzne, šité bábiky a hračky, šitie

Tehotenstvo a príval inšpirácie

Tak ako som na začiatku tohto tehotenstva mala problém vôbec sadnúť za šijací stroj, teraz akoby som všetko dobiehala. Nápadov mám toľko, až neviem, ktorý skôr realizovať. Nádoby s ušitými hračkami sa plnia a ja ich nestíham ani fotiť a nahadzovať.

Chcem sa s vami aspoň takto v skratke podeliť o moje nové výtvory, ktoré uzreli svetlo sveta v posledných týždňoch.

Ak by sa vám niečo páčilo, pokojne mi napíšte na chvilkapremamu@gmail.com alebo ma kontaktujte na facebooku správou.

A tu sú teda výsledky môjho „tehotenstvom ovplyvneného“ tvorenia:)

bábätká a deti, práca z domu, rodičovstvo

Viete si predstaviť, že by ste strávili 9 celých rokov na úžasnej dovolenke? Asi málokto si to môže dovoliť, vlastne väčšina bežných ľudí je rada, ak sa im podarí utrhnúť si v roku nejaký ten týždeň či dva dovolenky.

Ja ale nehovorím o tej klasickej dovolenke kdesi pod palmami (och, aj taká by sa zišla veru), na ktorú si ideme oddýchnuť a načerpať nové sily. Už deväť rokov to ťahám na dovolenke – tej materskej či rodičovskej (však vieme, o čom je reč:).

Dlhých deväť rokov som naozaj doma, s deťmi, pri deťoch a všetko sa točí okolo detí, celý môj svet je vlastne najmä o nich.

Nedávno naša najmladšia oslávila tri roky. Nebudem písať o slzách, ktoré sa mi tlačili do očí, keď som si uvedomila, že toto moje malé bábätko už vlastne nie je bábätko, že už nejaký ten rok sa nenosíme v šatke ani Manduce, že už je v mnohom samostatnejšia, než by sa mi pozdávalo… Pozná to asi každá aspoň trochu sentimentálna matka (ja by som sentiment mohla rozdávať na kilá:).

Nuž, prišla tá chvíľa, že naše „bábätko“ dovŕšilo vek troch rokov a ja, jej matka, by som si mala konečne uvedomiť, že rodičovská dovolenka skončila a treba sa vrátiť do práce. Problém (ale pre mňa asi skôr výhoda) je v tom, že sa nemám kam vrátiť. Po deviatich rokoch nie je žiadne miesto, ktoré by mi niekde držali a kde by ma s otvorenou náručou vítali.

Predstava hľadania si práce mi príde vzdialená asi ako klokany v Austrálii. Nemám ani šajnu, o akú prácu by som sa tak vlastne mohla ísť uchádzať. Matka troch detí, po deviatich rokoch strávených na materskej nie je zrovna ideálna pracovná sila.

A tak som stále tu, dcérka je stále doma, lebo na škôlku mi príde ešte príliš maličká (ani starší nešli do škôlky v troch rokoch) a ja si plním svoj sen o práci z domu aj po materskej.

Netuším, ako a čo bude ďalej. Veď účty treba platiť a hoci pracovať z domu je určitým spôsobom luxus, je to aj poriadne náročné a neisté (i keď pojem „istota“ v dnešnom svete je sám o sebe dosť neistý…).

Na záver len toľko – obdivujem všetky mamičky, ktoré sa po dlhých rokoch pri deťoch dokázali vrátiť do práce, zabehnúť do toho pracovného kolobehu a zvládajú to všetko skĺbiť. Ja si to úprimne nedokážem predstaviť…