rodičovstvo

Vždy som obdivovala moju mamu, ako zvládala chodiť do práce a starať sa o štyri deti. V dobe, keď neboli jednorazové plienky ani vlhčené utierky a o umývačke riadu mohli ženy len snívať. Muselo to byť ťažké, navyše v dobe, kedy sa tak akosi predpokladalo, že okrem detí je aj domácnosť výsostnou záležitosťou ženy.

Dnes som ja sama mamou štyroch detí. Do práce nechodím, ale od prvej materskej dovolenky pracujem z domu. Najskôr ako externá redaktorka, potom sa k tomu pridalo aj šitie hračiek, z ktorého sa stalo moje malé podnikanie.

A som unavená a vyčerpaná. Keď sa na to pozriem z pohľadu mojej mamy, tak sa niet na čo sťažovať. Máme dnes toľko vymožeností, ktoré nám uľahčujú život s deťmi.  No aj tak som veľmi unavená a často úplne vyčerpaná.

Nedávno som zachytila článok o tom, že mamy na rozdiel od mužov, majú navyše takzvané „mental load“ alebo mentálne zaťaženie. Je to niečo, čo vám možno ani nenapadne brať ako nejakú „prácu“. Ale je to veľmi zaťažujúce a udržiava to našu myseľ v neustálom pohybe.

O čo vlastne ide? Predstavte si, čo všetko taká bežná mama cez deň rieši. Ja mám štyri deti a zoznam je veľmi dlhý. Spomeniem len pár vecí z toho všetkého – ja som tá, ktorá zabezpečuje, aby náhodou nedošli zásoby plienok. Ja riešim nákup potravín a teda musím mať prehľad, čo treba kúpiť. Ktorému z detí treba kúpiť nové topánky, kedy máme termín u zubára či iného lekára, kedy treba zaplatiť taký či onaký šek.

Ja riešim, či mali deti raňajky alebo večeru, či si večer všetci vyčistili zuby (dvom mladším ich stále čistím ja sama), či sú osprchovaní, či majú všetci aspoň jeden pár čistých ponožiek, či netreba vyprať uteráky, kedy som naposledy prezliekala posteľnú bielizeň v manželskej posteli a v posteliach našich detí.

Je na mne, aby sa pravidelne dopĺňala nádobka s tekutým mydlom, dokupovali šampóny a keby som neodnášala prázdne rolky toaletného papiera, dnes by sa na našom WC-ku nedali otvoriť dvere.

Že treba vyhodiť z chladničky „zabudnutú“ polievku, ktorá tam už trčí pekných pár dní, si všimnem tiež len ja. Inak by tam trčala ešte ďalších pár dní, týždňov či mesiacov, netrúfam si odhadnúť.

Ja riešim, čo budem zasa zajtra variť a tak, aby to zjedli aspoň tri z našich štyroch detí (čo je veľký úspech, lebo ulahodiť všetkým štyrom ja takmer nemožné). Ja premýšľam o tom, aký opaľovací krém kúpiť (hocičím ich natierať nechcem), kontrolujem, či nemajú kliešťa, každý deň hľadám x vecí, ktoré moje deti nevedia nájsť (zubné kefky, okuliare, topánky, gumičky do vlasov, kefu na vlasy, či milovanú hračku, ktorá každý večer pred spaním záhadne zmizne…). Veľa z týchto stratených a zapatrošených vecí má momentálne na svedomí náš najmenší drobec, ktorý s radosťou odprace všetko, čo neodprace jeho.

Som to ja, kto dohliada, aby dcérka nosila okuliare a neustále jej to musím pripomínať. Snažím sa dbať na ich pitný režim a prísun čerstvého ovocia či zeleniny, riešim boľavé brušká (to mi pripomína, že nám dochádzajú probiotiká) a hrdlá, boľavé zuby, návštevy lekárov, nákup vitamínov, prípadne liekov.

Počas školského roka som to tiež ja, kto zabezpečuje desiatu, pomáha s prípadnými projektmi, učí sa s nimi, pomáha s úlohami, drží v hlave termíny na zaplatenie zošitov, výletov a všetkého ostatného. Som to ja, kto píše ospravedlnenky, komunikuje s učiteľmi, chodí na rodičovské združenia.

Ja musím predýchavať, keď mi ráno pred odchodom do školy niektoré z dvoch školopovinných detí oznámi, že si zabudlo urobiť jednu maličkú úlohu (a napokon nie je vôbec maličká, ale na dobrých 15-20 minút) alebo nemôžu nájsť pravítko, ktoré zaručene mali v školskej taške či na stole a opäť záhadne zmizlo, alebo mi oznámia, že im nepíše ani jedno pero a zabudli mi to povedať skôr… tieto situácie mi vedia značne „spríjemniť“ deň a verím, že nie som sama, kto ich dôverne pozná.

Toto je len maličká prehliadka „mojej hlavy každodennej“. Okrem týchto bežných vecí riešim termíny odovzdania článkov, donedávna som riešila termíny objednávok hračiek, faktúry, nákup materiálu a kvantum iných vecí.

Manžel odchádza do práce ešte skôr, než vstaneme a prichádza až večer, takže v týždni naozaj väčšinu vecí musím zvládať sama. Vydýchnem si poriadne až cez víkend, keď sme konečne na všetko dvaja.

Mamičky, je toho veľmi veľa, čo denne naša hlava rieši. A tieto „maličkosti“ nikto nevníma a nepovažuje za dôležité. My o nich vlastne ani veľmi nerozprávame, berieme ich tak akosi automaticky, patrí to k nám. Tiež nám ani nepríde, že je to vôbec nejaká „práca“.

Lenže možno to je chyba. Pretože ono sa to nezdá ale táto mentálna „nálož“ dokáže byť brutálna. Až natoľko, že sa pod jej ťarchou mnohé z nás zrútia. „Mamičkovské vyhorenie“ alebo syndróm vyhorenia u matiek dnes nie je ničím výnimočným. Takisto fakt, že nejedna mama počas materskej hľadá útechu v alkohole. Žiaľ, aj taká býva realita.

Byť mamou a zvládať to všetko chce silu. Chce to veľa síl. A my tú silu máme. No chce to aj rovnováhu. Nedá sa ísť naplno až do vyčerpania. Môžeme dať len toľko, koľko máme. Preto nesmieme zabúdať na seba. Na dobíjanie bateriek a na pravidelné „vypnutie“ aspoň na chvíľku.  Ja som to dlho zanedbávala, ale dnes viem, aké je to dôležité…

rodičovstvo

Až si vydýchnem…

Veľakrát som si povedala, že až budem mať viac času, budem robiť to či tamto. Hlavne viac sa venovať deťom, tráviť s nimi viac času, rozprávať sa, hrať sa, jednoducho byť s nimi. Ale aj to, že sa začnem konečne starať o svoje zdravie, lebo cvičenie som odkladala posledné roky stále na „od zajtra“. A veľa iných vecí…

No viete, čo sa stalo? Dnes sa pozerám na svoje deti, ktoré sú už dosť veľké a zostalo mi tu už len posledné „bábätko“, ktoré má už 1,5 roka. Čas nezastavíme. A čakať na to, že raz budeme mať viac času, že raz si vydýchneme a budeme robiť všetko to, čo by sme chceli a na čom skutočne záleží, je dosť riskantné. Lebo jediné, čo je isté, je dnešok, táto chvíľa.

Vďaka môjmu nedávnemu depresívnemu obdobiu a „takmer nervovému zrúteniu“ som si uvedomila, že to, čo bytostne potrebujem (a myslím, že to potrebujú mnohé ďalšie mamy aj „nemamy“), je SPOMALIŤ. Spomaliť a žiť tu a teraz…

Lebo čo ak…

Až si vydýchnem,

pôjdem do lesa a budem počúvať spev vtákov.

Až si vydýchnem,

budem s mojimi deťmi obdivovať pestrofarebné kvety

a mávať na lietadlá.

Budem s nimi hádzať kamienky do potoka

a pozerať sa na kruhy, ktoré kamienky

na hladine vytvárajú.

Až si vydýchnem,

budem kresliť obrázky, ktoré tak dlho nosím v hlave.

A napíšem knihu básní a detských rozprávok.

Až si vydýchnem,

budem si užívať každé jedno dojčenie miesto toho,

aby som počas neho surfovala na internete alebo

vybavovala telefonáty či e-maily.

Budem nasávať tú prekrásnu vôňu bábätkovskej pokožky.

Budem hladiť tú malú hlávku, jemné líčka a rozplývať sa

pohľadom na to dokonalé Božie dielo, ktorým každé dieťa je.

Až si vydýchnem,

začnem sa starať o svoje telo, zdravo sa stravovať,

cvičiť. Budem behať, plávať.

Až si vydýchnem,

budem premýšľať o svojich snoch a o tom, ako ich naplniť.

Až si vydýchnem,

budem pracovať na zlepšení manželstva, prehĺbení lásky.

Až si vydýchnem,

doprajem si masáž svojho uboleného chrbta.

Až si vydýchnem,

pôjdem navštíviť kamarátku, ktorú som tak dlho nevidela.

A starého otca do domova dôchodcov.

Až si vydýchnem,

budem sa viac rozprávať s mojimi deťmi, počúvať ich zážitky,

starosti i radosti. Budem sa s nimi smiať alebo plakať.

Budem ich držať v objatí dlhšie ako pár sekúnd.

Až si vydýchnem,

pôjdem na všetky tie miesta, o ktorých celý život snívam.

A budem počúvať pieseň mora a tiché šepkanie oceánu.

Budem tancovať na pláži, pozorovať západ slnka.

Až si vydýchnem, budem viac žiť a menej prežívať…

 

No až si vydýchnem, nebude už na to všetko neskoro?

Čo ak zistím, že moje nohy ma už neposlúchajú a do lesa nebudem

môcť ísť…

Čo ak moje deti už budú veľké na to, aby chceli mávať na lietadlá

alebo hádzať kamienky do vody?

Čo ak zabudnem na všetky tie obrázky,

ktoré som chcela nakresliť a básne, ktoré som chcela napísať?

A čo ak zistím, že už nemám žiadne malé bábätko,

ktoré by sa chcelo dojčiť a bábätkovská vôňa bude len

sladkou spomienkou?

Čo ak bude moje telo už tak unavené a zničené,

že miesto zdravého stravovania a behania budem

chodiť od lekára k lekárovi?

Čo ak zistím, že moje sny už vlastne ani nemôžem splniť,

lebo nebudem mať zdravie ani energiu?

Až si vydýchnem,

nebude už moje manželstvo minulosťou,

pretože nebol čas na jeho budovanie?

Čo ak zistím, že izba môjho starého otca v domove dôchodcov

má už nového obyvateľa?

Čo ak už tu nebudú deti, ktoré by sa chceli deliť o svoje radosti a starosti

a zotrvať v mojom náručí dlhšie ako pár sekúnd?

S ktorými by som sa mohla smiať či plakať?

Keď si vydýchnem,

možno bude moje chatrné zdravie alebo zničené telo

prekážkou na ceste k moru.

A nikdy už nebudem

počúvať pieseň mora ani tiché šepkanie oceánu.

Nebudem tancovať na pláži…

Keď si konečne vydýchnem a budem chcieť začať žiť,

čo ak zistím, že je neskoro?

Čo ak ten čas vydýchnuť si je práve TERAZ?

 

 

 

 

rodičovstvo

„Maminka a vážne ťa neotravujem?“ alebo Keď nám deti nastavia zrkadlo…

Moja drahá dcérka, včera večer ťa veľmi bolel zub. Tak veľmi, že si nemohla spať a každú chvíľku si vychádzala z izby, lebo tá bolesť ťa nenechala na pokoji. Dala som ti liek od bolesti a sľúbila, že na druhý deň hneď ráno pôjdeme k zubárke.

Bolo mi ťa tak ľúto. Muselo ťa to veľmi bolieť. Už dávno som ťa nevidela tak plakať od bolesti. A tabletka nezabrala. Nemohla si spať.

Chcela som ti nejako pomôcť, no nevedela som ako. Ponúkla som ti, aby si si šla ľahnúť ku mne do spálne. Hladila som ťa po vláskoch, cítila ich jemnú, stále detskú vôňu. Dúfala som, že cítiš, ako ťa ľúbim.

Napriek tomu, že sa k tebe niekedy správam tak škaredo. Že kričím. Že sa na teba škaredo pozerám. Že ťa stále napomínam. Že ťa viac kritizujem ako chválim a prijímam takú, aká si. Musím sa ešte veľa učiť.

Tvoje slová, ktoré si mi včera povedala, mi nastavili pravdivé a kruté zrkadlo. Povedala si: „Maminka, a vážne ťa tým neotravujem?“ Ach, zlatko moje nádherné. Slzy mi tečú po tvári, keď si predstavím, ako si sa musela cítiť.

Bolel ťa zub. Potrebovala si uistiť, že to bude dobré. Potrebovala si cítiť lásku. Bezpečie. A tak si šla za mnou. No stále si sa bála, že ma obťažuješ svojimi problémami. Že ma obťažuješ svojou bolesťou. Svojou prítomnosťou. Lebo mamička má vždy toľko na práci…

Toľkokrát som ti dávala najavo svojím konaním, že ma otravuješ. Že mi prekážaš v práci. V niečom dôležitom. A pritom som prehliadala TEBA. To skutočne dôležité v mojom živote.

zdroj: pixabay.com

Toľko vecí malo prednosť pred tebou. Toľkokrát si musela pochybovať o mojej láske. Toľkokrát si sa musela báť a možno si sa rozhodla nepovedať mi veľa vecí… aby si ma neobťažovala.

Chcem, aby to bolo inak. Chcem byť pre teba majákom, ku ktorému sa kedykoľvek môžeš vrátiť. Chcem byť mamou, ktorá tu bude vždy pre teba. Ktorá odhodí všetko, len aby ťa mohla objať, vypočuť, pohladiť po vlasoch či po tvári.

Dúfam, že nie je neskoro. Dúfam, že škody, ktoré som napáchala, sa dajú aspoň čiastočne napraviť. Dúfam, že to nie je stratené. Dúfam, že mi môžeš odpustiť. Dúfam, že ťa dokážem presvedčiť o tom, ako veľmi ťa ľúbim a ako veľmi mi na tebe záleží. Dúfam, že ťa dokážem presvedčiť o tom, že ma nikdy neotravuješ a neobťažuješ. Pretože nič nie je v danej chvíli dôležitejšie ako TY!

bábätká a deti, rodičovstvo

Keď chce mamička radu na Facebooku…

Facebook je super v mnohých ohľadoch. Môžete sa pridať do rôznych skupín podľa vašich záujmov a získavať tak cenné rady, informácie, tipy a podobne. Ja sama som členkou všelijakých skupín. Mamičky sa často pridávajú do skupín ohľadom zdravia detí, kde čakajú rady a pomoc v situáciách, kedy si samy poradiť nevedia a k lekárovi sa práve ísť nedá, prípadne zvažujú, či ísť alebo nie. Continue Reading

rodičovstvo

Si dobrá mama!

Tento článok som pôvodne chcela napísať ku Dňu matiek. No akosi som nestihla, ako to už pri deťoch často býva, pretože mama mieni, dieťa mení…

Ty, milá mamička, či už s jedným dieťaťom alebo dvoma, piatimi či desiatimi. Či už si dojčiaca, nedojčiaca, plienkujúca alebo praktizuješ bezplienkovú metódu. Či svoje deti očkuješ, alebo neočkuješ, či pracuješ a tvoje deti chodia do jaslí, do škôlky, alebo nepracuješ a si s deťmi doma, prípadne sa staráš o svoje choré či hendikepované deti. Jednoducho, každá mama bez ohľadu na to, akú filozofiu vyznávaš, ako svoje deti obliekaš, ako ich vychovávaš, ako vnímaš svoje materstvo. Ty, milá mamička, nech si akákoľvek…

Chcem ti len povedať, že sme všetky na jednej lodi. Na jednej ceste. Pretože byť mamou znamená kráčať po ceste. Po ceste, ktorá je veľmi kľukatá a nikdy nevieš, čo ťa čaká na ďalšom kroku. Neexistuje, žiaľ, žiadna mapa, žiadny návod, ako po tejto ceste kráčať, ako riešiť jednotlivé situácie. Niektoré kroky a kilometre sú ľahké a plné radosti, potom prídu také, kedy máš pocit, že už ďalej kráčať nevládzeš a najradšej by si tú cestu vzdala. Tá cesta nikdy nie je ľahká a každá z nás kráča najlepšie, ako vie. A práve preto, že všetky sa snažíme kráčať cestou materstva najlepšie ako vieme, si zaslúžime uznanie, lásku, pochvalu, povzbudenie. Toto všetko a ešte viac si zaslúžime. Často to nedostávame od druhých, no  hlavne ani od seba samej.

Pretože sa neustále porovnávame, neustále riešime, či sme dosť dobré, či sme ozaj dobrou mamou, či robíme dosť pre naše deti, či sme aspoň tak dobré, ako tá naša kamarátka, ktorá to tak skvele zvláda (pričom to súdime možno len podľa vysmiatych a krásnych fotiek na fejsbuku a realita je dosť odlišná…).
Toľko o sebe pochybuješ! Viem to, lebo aj ja pochybujem. Každý deň.

Ale konečne po 11 rokoch na ceste materstvom si začínam uvedomovať, že SOM dobrá mama. Som dobrá mama a ty si tiež. Nemusíme sa porovnávať s inými mamami, lebo všetky sme na jednej lodi. Prestaňme sa umárať predstavami o tom, aké by sme mali byť mamy. Ako by sme sa mali správať. Prestaňme sa porovnávať s inými mamami, je to strata času a nevedie to k ničomu.

Miesto toho sa snažme tešiť z každého dňa a okamihu, ktoré ako matky môžeme prežívať. Lebo nie všetky ženy môžu byť mamou. Tešme sa z tohto daru, z tejto cesty, aj keď je niekedy tak neuveriteľne ťažká a my sa potkýname na každom kroku.

A keď nám je ťažko, dovoľme si prijať aj tie pocity – bolesť, únavu, slabosti. Aj o tom je tá cesta. Lebo nemôže byť každý krok krásny a príjemný.
Prijmime sa také, aké sme. A buďme jednoducho mamou. Nie dokonalou, nie ideálnou, taká neexistuje. Buďme jednoducho mamou pre naše deti a každý deň sa pochváľme za to, že to zvládame. Prejavme si uznanie a povzbudzujme samu seba a seba navzájom. Lebo niekedy ten náš najväčší nepriateľ sme práve my sami. Je dôležité začať sa vnímať inými očami – láskavými a trpezlivými. Pre svoje deti chceme všetky to najlepšie. To im ale môžeme dávať len vtedy, ak sa cítime dobre a neumárame sa neustálymi pocitmi viny a pochybnosťami o sebe.

A tak na záver už len toľko – SI DOBRÁ MAMA!

 

bábätká a deti, minimalizmus, rodičovstvo

Prečo je v tej detskej izbe stále taký bordel?

Myslím si, že to poznajú mnohé mamy (aj otcovia). Vojdete do detskej izby svojich detí a v momente zabudnete, prečo ste tam prišli a čo ste chceli s deťmi riešiť. Zabudnete, lebo sa vám hneď po otvorení dverí zdvihne tlak, očervenie tvár a vy spustíte krik, alebo aspoň začnete šomrať, kritizovať a napomínať svoje deti za ten neskutočný neporiadok, ktorý v detskej izbe panuje.

takto to často vyzeralo v detskej izbe našich dvoch dcér

Ja som teda veľmi často bývala doslova obarená tým, aký bordel dokázali naše deti v izbe urobiť. A veľa krát som sa neovládla a začala po nich kričať, pretože ten neporiadok, hračky, oblečenie, pyžamá, a ja neviemčoešte všade naokolo ma neskutočne rozčuľovali. Samozrejme, potom som sa cítila ešte horšie, lebo som sa nedokázala ovládnuť.

Asi je to aj tým, že my ženy-mamy si akosi pripisujeme za ten neporiadok veľkú zodpovednosť, dávame si za vinu, že nie sme schopné naučiť deti upratovať, že z nich vychovávame neporiadnikov a v konečnom dôsledku, že sme neporiadne aj my samotné. Aspoň takto nejako to zrejme bolo u mňa. Kým som neprišla na to, že nemá zmysel po stý raz kričať na moje deti a nadávať im za to, že ich izba vyzerá, akoby sa ňou prehnalo stádo bizónov. Že nemá zmysel očakávať, že po dôkladnom uprataní ich izbičky, bude tento stav pretrvávať aspoň pár dní.

Pochopila som jednu dôležitú vec. Nie je to o tom, že moje deti sú bordelári, že sú neporiadne. Ani o tom, že ja sama som neporiadna. Hoci som to vlastne celý život tiež o sebe počúvala… Ide o to, že pri pohľade na izby mojich detí som si uvedomila jadro problému – a tým je nadmerné množstvo vecí. Majú priveľa vecí, hračiek, oblečenia. Je ťažké chcieť od nich, aby mala každá vec, každá hračka svoje miesto. Pretože tých hračiek je tak veľa. Alebo aspoň donedávna bolo, pretože u nás sa už „minimalizačný“ proces začal, chvalabohu.

S deťmi sme sa dohodli, že si nechajú len pár hračiek a poriadne sme vytriedili aj ich oblečenie. Ešte stále nie som celkom spokojná, lebo tých vecí je ešte predsa len veľa, ale pomaličky pokračujem v procese triedenia a zbavovania sa vecí. Je to až neuveriteľné, aký oslobodzujúci efekt to má na človeka.

Obzvlášť, ak máte štyri deti ako ja, je podľa mňa nevyhnutné obmedziť počet hračiek a oblečenia, lebo vás to prevalcuje.

Snažím sa postupne zbavovať všetkého nepotrebného (alebo nie až tak potrebného) nielen v detských izbách, ale aj v iných kútoch našej domácnosti. A páči sa mi pocit, ktorý mi to dáva.

Ak neviete, ako začať a prečo sa to oplatí skúsiť, odporúčam vám na začiatok knihu od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, Dostala som sa k nej úplnou náhodou, ale verím, že to bolo akési znamenie, pretože presne tú knihu som potrebovala vo svojej situácii.

Hoci sa nestotožňujem úplne so všetkým, je to veľmi dobrý štartovací „manuál“.

rodičovstvo, šité bábiky a hračky

A tak si žijeme…

Keď tak pozerám na dátum posledného pridaného príspevku, normálne sa hanbím. Moje predsavzatie pridať na blog aspoň jeden príspevok za dva týždne stroskotalo ani neviem ako.

Hlavným dôvodom môjho nestíhania je, samozrejme, náš najmladší drobec. Keď prešli náročné prvé mesiace plné plaču a môjho vyčerpania, prišlo zasa obdobie jeho zvýšenej mobility a dnes je už doslova všade. Štvornožkuje nám tu ako o život a ja som sa zasa vrátila do obdobia, kedy musíte zabezpečovať všetky potenciálne nebezpečenstvá – ostré rohy, drobné dieliky lega na zemi v detskej izbe staršieho syna a iné drobnosti, ktoré by malý mohol pri svojich „výpravách na štyroch“ objaviť a zjesť.

A tak si opäť naplno užívam tie bežné materské radosti i starosti, padám od únavy do postele a zaspávam bežne pri deťoch (aby som sa o polnoci prebrala a zistila, že som zabudla nastaviť budík, že som si vlastne neumyla zuby, že bielizeň v práčke čaká, kým ju vyberiem a presuniem do sušičky alebo vyvesím a podobne…). Veď to pozná asi nejedna mama.

Keď sa mi popritom podarí niečo ušiť alebo napísať, mám zo seba naozaj skvelý pocit:)

A tak si tu žijeme a napriek všetkým problémom sa máme vlastne celkom fajn.

Pridávam aspoň fotku mojej autorskej bábiky, ktorá sa zrodila ešte v lete a je to také moje „piate“ dieťa:) Táto veru z domu nepôjde a zostáva v mojej súkromnej zbierke.

bábätká a deti, rodičovstvo, šité bábiky a hračky, šitie

Narodeninový medvedík plný spomienok…

Je to až neuveriteľné, že moje najstaršie „bábätko“ oslávilo tento mesiac 10 rokov. 10 rokov ubehlo, odkedy som sa vďaka nemu stala prvýkrát matkou a táto životná cesta je pre mňa tou najúžasnejšou.

Odkedy šijem, zvyknem svojim deťom takmer ku každým narodeninám niečo ušiť. No tento raz som sa rozhodla zrealizovať jeden zo svojich dávnejších plánov – ušila som synovi medvedíka z jeho bábätkovského oblečenia:)

Vzala som jedny tie „mini-kraťasky“ na tráčiky, ktoré som mala odložené a nedokázala som sa ich za celé tie roky zbaviť, hoci kopec iných vecí som predala alebo darovala, či vyhodila. Tieto (a zopár… no dobre, KOPU, ďalších:) som si odložila ako spomienkové…

Isto to poznáte, niektoré tie drobné vecičky ukrývajú také nádherné spomienky, že sa ich nedokážete vzdať. Ako tieto mini-šortky s medvedíkom. Presne si pamätám ten krásny letný deň, keď mal Samko tri mesiace. Bolo slnečno a veľmi teplo, ideálne počasie na šortky. V týchto modrých károvaných bol neskutočne rozkošný. Pamätám si, ako som hľadela na svoje dokonalé bábätko v kočíku a roztápala sa láskou a nehou (i teplom, keďže hrialo naozaj poriadne:))). Jednoducho, tieto „gaťušky“ mi pripomínajú tú prechádzku, to obdobie, keď je pre vás všetko okolo bábätka nové, lebo to zažívate prvýkrát a zároveň také krásne a magické.

Samko už má 10 rokov a úplne iné záujmy než hranie sa s látkovými hračkami, preto som ani nejako neplánovala šiť mu niečo k narodeninám. No keď sa ma sám spýtal, či nebude nejaký ten macko, nemohla som odolať. Nechcela som ale len ďalšieho hocijakého macka, chcela som niečo špeciálnejšie.

Rozhodla som sa zastrihnúť do tých spomienkových „kraťaskov“ a premeniť ich na medvedíka.

Pri šití som si naozaj krásne zaspomínala na to, aký bol pred desiatimi rokmi maličký, keď sa zmestil do takého niečoho. A bolo mi tak nejako clivo, smutno, ale zároveň som cítila vďačnosť a ohromnú lásku.

A tak vznikol narodeninový medvedík plný spomienok. Samkovi som povedala, že to nie je len taký hocijaký medvedík, ale je ušitý z niečoho, čo kedysi on sám nosil. A aj keď už je to riadny „veľkáč“, macko má svoje čestné miesto v jeho izbe.

Všetko najlepšie, Samko!

rodičovstvo, tehotenstvo a pôrod

Čo ma naučilo štvrté dieťa?

S každým tehotenstvom, každým pôrodom a každým ďalším dieťaťom sa človek učí. Náš najmladší má už dva mesiace a za ten krátky čas ma toho naučil naozaj dosť. Zopár zásadných vecí som zhrnula v tomto článku:)

1. Na pôrode naozaj záleží!
– ach, keby som tak toto vedela hlavne pri prvých dvoch deťoch:( To, ako prichádzame na svet, nie je jedno. Záleží na tom a záleží na tom VEĽMI! Aj preto som sa pri predposlednom pôrode rozhodla mať pri sebe dulu a pri tom poslednom som dokonca zvolila pôrodnicu mimo Slovenska. Pre niektorých možno „vymýšľanie“, pre mňa niečo veľmi dôležité. Vedela som, čo chcem a čo nechcem a vedela som, že väčšiu šancu na pôrod podľa mojich predstáv mám v Čechách, preto som chcela rodiť tam. Dnes mi je tak ľúto, že som prvé pôrody „neriešila“, že som ich brala iba ako niečo, čo treba prežiť na ceste k vytúženému bábätku. Ale život je cesta a na tej ceste sa učíme často aj z vlastných bolestivých omylov…

2. Aj veľké bábätko môžete porodiť bez natrhnutia alebo nastrihnutia hrádze
– áno, dá sa to:) Náš 4,4kg „drobček“ sa narodil bez týchto nepríjemností, čo ma naozaj veľmi milo prekvapilo a potešilo. Verím, že mi pomohol aj fakt, že som netušila, aké veľké bude bábätko. Lekár mi hmotnosť pred pôrodom neodhadoval a reči o „obrovskej veľkosti“ môjho bruška a vtipy o dvojičkách som púšťala jedným uchom dnu a druhým von, a upokojovala som sa tým, že väčšie bruško automaticky neznamená veľké dieťa (veď možno mám len viac plodovej vody:) Keď mi po pôrode zahlásili hmotnosť syna, skoro som odpadla… A keď mi povedali, že nemám žiadne zranenia, skoro som odpadla druhýkrát:) Takže áno, dá sa to!

3. Ženské telo je úžasné!
– nie že by som to nevedela už dávno. No až pri poslednom tehotenstve a pôrode mi to celé akosi viac došlo. Že je úžasné, že jedno telo dokáže vynosiť a porodiť toľko detí, že sa tak krásne a dokonale prispôsobí rastúcemu bábätku a následne sa vráti do pôvodného stavu, že z vás potom to bábätko žije a rastie. Že je to tak dokonale prepracované, tak dokonale vymyslené. Je úžasné byť ženou, matkou! Neprestáva ma to fascinovať stále a znova!

4. Každé bábätko je úplne iné
Ale vážne! Posledná dcérka bola bábätko, ktoré spalo a spalo, papalo a zasa spalo. Či bola v kočíku, na rukách, v šatke alebo v postieľke, bolo jej to jedno a takmer neplakala. A tak nejako som zrejme vďaka tomu očakávala, že aj toto štvrté bábätko bude podobné. Nebolo! Náš najmenší naozaj vie plakať a vie plakať hlasno a vytrvalo. Trvalo mi nejaký čas, kým som si na to zvykla a našla spôsoby, ako ho upokojiť (nie, dudlík nemá ani mať nebude, takže toto „upokojovadlo“ neprichádzalo do úvahy). Pomohlo nám najviac nosenie v šatke a kakanie v polohe „v klbku“.
Malý neznáša kočík, i keď posledný pokus manžela o prechádzku nedopadol až tak úplne katastrofálne a drobec aj chvíľu neplakal:) Predstava o dlhých prechádzkach v kočíku so spiacim bábätkom je ale zatiaľ skôr science fiction a riešim to prechádzkami s drobcom uviazaným v šatke:)
Ak teda máte dokonalé a pokojné dieťa, radšej sa nespoliehajte na to, že aj to ďalšie bude také. Ale zasa, platí to isto aj naopak – teda ak máte jedno dosť náročné, je šanca, že to ďalšie vás bude doslova rozmaznávať:)

5. Šatka je super vec a nosenie ja prudko návykové
– nosenie bábätka v šatke ma veľakrát zachránilo a pomohlo vyriešiť situácie, ktoré by som inak asi vyriešiť nevedela. Malý sa tam upokojí, zaspí a spí, ja môžem navariť, upratať, dokonca šiť či písať (áno, aj teraz spí na mne:) a jednoducho fungovať. Okrem toho, že je to praktické, je to veľmi návykové:) Ten pocit, keď vám bábätko spinká na hrudi a vy mu každú chvíľku môžete pobozkať to maličké čielko… na nezaplatenie!

6. Digestor je super vec
– ďalšia vychytávka u nás je digestor. Keď mal drobec obdobie, že ani v šatke nedokázal pokojne zaspať, ale zaspával s plačom a nervózny, pomohol nám digestor. Prišla som na to náhodou, keď som si raz dala malého do šatky a pritom som chystala deťom večeru, zapla som digestor. Čakala som, že malý bude ako vždy mrnčať, kým nezaspí, no nestalo sa a on úplne pokojne zaspinkal. Pochopila som, že sa mu zrejme páčil monotónny zvuk digestora a utvrdila som sa v tom aj neskôr, keď som to skúsila opäť. Keď je teda malý v šatke nervózny, pustím digestor, pohupujem sa a drobec o malú chvíľku sladko spí:)

7. Kúpanie raz za týždeň
– prvé deti sme poctivo s manželom kúpali aspoň trikrát do týždňa. Vždy pekne nachystali vaničku, teplomerom v podobe rybičky skontrolovali teplotu vody, pripravili detskú osušku s pekným obrázkom na kapucni, krémik na „prdelku“ a detské mydielko. Pri treťom dieťatku sa kúpanie už dialo zriedkavejšie a mydlo som, myslím, ani nepoužívala, podobne ako krém na ritku. Štvrté dieťa sa za dva mesiace svojho života kúpalo naozaj len párkrát, aj to väčšinou v umývadle (komu by sa chcelo handrkovať s vaničkou:). Samozrejme, pri prebaľovaní ho umývam a takisto mu čistou mokrou plienkou umývam pravidelne všetky dôležité miesta:) Ale že by som ho tak „rituálne“ kúpavala ako prvé deti, to veru nie. A nemám už ani žiadnu detskú osušku s obrázkami, ani teplomer v podobe rybičky či delfína a nemáme ani len to detské mydielko. Možno aj preto má drobec úplne krásnu, čistú a zdravú pokožku:)

8. Čas letí prirýchlo
– akoby sa to s každým ďalším dieťatkom zrýchľovalo. Naozaj neviem, ako ubehli tie dva mesiace, čo je už maličký s nami. Vyradila som už kopec oblečenia, čo mu je malé… Desí ma to, ako to celé ubieha. Snažím sa preto čo najviac si to užívať a vychutnávať…

rodičovstvo, rôzne, tehotenstvo a pôrod

Prečo som vlastne rodila v Čechách?

Na informácie o pôrodnici vo Vsetíne som narazila ešte pred štvrtým tehotenstvom. Vtedy som si povedala, že ak by som snáď ešte niekedy bola tehotná, asi by som naozaj uvažovala o pôrode v tejto pôrodnici.

Keď som zistila, že čakáme štvrté bábätko, od začiatku som mala v hlave myšlienku, že by som rada rodila práve vo Vsetínskej pôrodnici. Pôrodnica, v ktorej som porodila všetky naše tri deti, bola už v tom čase zrušená a v podstate by som tak či onak šla do neznámeho prostredia a keď som si porovnala skúsenosti s pôrodnicou v Trenčíne s tou vo Vsetíne, bolo mi jasné, ktorá vyhráva:)

Už pri treťom pôrode som mala so sebou dulu a tá mala so Vsetínskou pôrodnicou tiež pozitívne skúsenosti.

Podľa mnohých, aj keď mi to nemuseli povedať do očí, som kvôli plánovaniu pôrodu v Čechách bola ženskou, ktorá zbytočne vymýšľa a „rieši“. Veď idem len porodiť, tak prečo nemôžem ako iné normálne ženy, zbehnúť do najbližšej pôrodnice? Pre mňa však pôrod nie je „len porodiť“. Škoda, že som to pochopila až pri treťom tehotenstve, no pôrod je tak dôležitou a významnou udalosťou v živote ženy aj bábätka, že mi na tom nemohlo nezáležať.

Takže prečo som sa teda „trepala“ do Vsetína, keď v Trenčíne som mohla porodiť v pohode tiež?

1. Pôrodný plán – nemala som žiadny siahodlhý lajster so zoznamom požiadaviek a prianí. Mala som tam pár vecí – napríklad, že si neželám nástrih hrádze, podanie oxytocínu, amniotómiu, že si chcem sama zvoliť polohu na rodenie, že chcem popôrodný bonding, teda mať bábätko hneď po pôrode pri sebe a tiež požiadavku o dotepanie pupočníka. Chcela som porodiť čo najprirodzenejšie bez zbytočných zásahov do toho krásneho a prirodzeného procesu, akým pôrod je.
A vedela som, že vo Vsetíne nemajú problém s rešpektovaním pôrodného plánu. Neviem, ako je to v iných pôrodniciach, keďže všetky tri deti som predtým porodila v Ilave a vtedy som pôrodný plán nemala. Viem ale z viacerých strán, že v mnohých našich pôrodniciach to stále berú ako „vymýšľanie internetom vyškolených“ rodičiek a s rešpektovaním ich požiadaviek majú problém.

– vo Vsetíne naozaj rešpektovali moje priania, hoci mi napokon navrhli prepichnutie plodovej vody, čo som si ale každopádne mohla premyslieť.

2. Nechcela som sa biť o svoje dieťa – pre mnohé mamičky je normálne (žiaľ:( ), že svoje bábätko vidia až niekoľko hodín po pôrode. Toto som však už zažiť nechcela. Veď koľkokrát v živote sa vám zopakujú tie jedinečné chvíľky po pôrode, keď prvýkrát uvidíte svoje bábätko, ktoré ste 9 mesiacov nosili pod srdcom? Keď konečne po náročných hodinách (nie, mne bezbolestný ani rýchly pôrod zrejme nehrozí:) privediete na svet svoje milované dieťa, chcete si ho predsa vziať do náručia, nemôžete sa dočkať, kedy ho uvidíte, privoniate si k nemu, pohladíte jeho jemnučkú pokožku, pozriete sa, či má vlásky, chytíte jeho drobnučké pršteky. Jednoducho, tieto chvíle patria matke a dieťaťu. Ja som si ich nechala vziať pri prvých dvoch pôrodoch, pri treťom to bolo len čiastočné, dcérku som mala pri sebe len chvíľku, lebo ju „museli“ nutne vziať na nejaké vyšetrenie. Veľmi ľutujem, že som si všetky svoje deti hneď neprivinula a nemala pri sebe v tých krásnych popôrodných okamihoch.

– vo Vsetíne mi maličkého dali hneď na hruď, nechali dotepať pupočník. Potom ho nachvíľku vzali, aby ho osušili a odvážili, pričom tam s ním bol manžel a o pár minút bol hneď zasa pri mne. Hladila som ho, rozplývala som sa nad jeho krásou a dokonalosťou, celá som bola tak naplnená láskou a šťastím, že sa to ani nedá opísať (len zažiť:)

3. Chcela som porodiť v inej polohe než na chrbte s nohami hore – áno, toto som tiež túžila zažiť. Zvoliť si sama polohu na pôrod, akú mi moje telo „nadiktuje“ a nie ležať na chrbte, s nohami niekde „v oblakoch“ a tlačiť do kopca…

– najskôr som mala pocit, že porodím kľačiac na polohovateľnom pôrodnom kresle, no táto poloha mi napokon nevyhovovala možno aj kvôli veľkosti bábätka. Pôrodná asistentka mi navrhla, či nechcem skúsiť polohu na boku, čo však pre mňa bolo neznesiteľné. Napokon som skončila na chrbte v polosede s pokrčenými nohami – a tak mi bolo nakoniec najlepšie, i keď takúto predstavu som nemala. Dula mi ale hovorila, že nemám veľmi riešiť vopred polohu, že telo si samo povie:) Mne teda povedalo, že ani kľačiac ani na boku to nebude ono:))) Synček bol dosť veľký (4400g), ale porodila som ho bez natrhnutia a nástrihu, za čo som nesmierne vďačná (Bohu i svojmu telu, i bábätku:).

Toto boli asi tri hlavné dôvody, prečo som chcela ísť rodiť „za hranice“. Bála som sa, že tu by som sa musela o tieto veci biť a bola by som za nejakú vymýšľajúcu „alternatívku“, kým tam mi boli umožnené a rešpektované bez problémov.

Málokto z môjho okolia to ale chápe, že mi záležalo a záleží na takých veciach. Ja ale viem, že to za to stálo a neľutujem – na pôrod, hoci náročný, spomínam rada.

O tom, že viacero žien „rieši“ svoj pôrod a nie je im jedno, ako porodia svedčí aj fakt, že tam bolo súčasne so mnou pomerne veľa Sloveniek:)