rodičovstvo, tehotenstvo a pôrod

Čo ma naučilo štvrté dieťa?

S každým tehotenstvom, každým pôrodom a každým ďalším dieťaťom sa človek učí. Náš najmladší má už dva mesiace a za ten krátky čas ma toho naučil naozaj dosť. Zopár zásadných vecí som zhrnula v tomto článku:)

1. Na pôrode naozaj záleží!
– ach, keby som tak toto vedela hlavne pri prvých dvoch deťoch:( To, ako prichádzame na svet, nie je jedno. Záleží na tom a záleží na tom VEĽMI! Aj preto som sa pri predposlednom pôrode rozhodla mať pri sebe dulu a pri tom poslednom som dokonca zvolila pôrodnicu mimo Slovenska. Pre niektorých možno „vymýšľanie“, pre mňa niečo veľmi dôležité. Vedela som, čo chcem a čo nechcem a vedela som, že väčšiu šancu na pôrod podľa mojich predstáv mám v Čechách, preto som chcela rodiť tam. Dnes mi je tak ľúto, že som prvé pôrody „neriešila“, že som ich brala iba ako niečo, čo treba prežiť na ceste k vytúženému bábätku. Ale život je cesta a na tej ceste sa učíme často aj z vlastných bolestivých omylov…

2. Aj veľké bábätko môžete porodiť bez natrhnutia alebo nastrihnutia hrádze
– áno, dá sa to:) Náš 4,4kg „drobček“ sa narodil bez týchto nepríjemností, čo ma naozaj veľmi milo prekvapilo a potešilo. Verím, že mi pomohol aj fakt, že som netušila, aké veľké bude bábätko. Lekár mi hmotnosť pred pôrodom neodhadoval a reči o „obrovskej veľkosti“ môjho bruška a vtipy o dvojičkách som púšťala jedným uchom dnu a druhým von, a upokojovala som sa tým, že väčšie bruško automaticky neznamená veľké dieťa (veď možno mám len viac plodovej vody:) Keď mi po pôrode zahlásili hmotnosť syna, skoro som odpadla… A keď mi povedali, že nemám žiadne zranenia, skoro som odpadla druhýkrát:) Takže áno, dá sa to!

3. Ženské telo je úžasné!
– nie že by som to nevedela už dávno. No až pri poslednom tehotenstve a pôrode mi to celé akosi viac došlo. Že je úžasné, že jedno telo dokáže vynosiť a porodiť toľko detí, že sa tak krásne a dokonale prispôsobí rastúcemu bábätku a následne sa vráti do pôvodného stavu, že z vás potom to bábätko žije a rastie. Že je to tak dokonale prepracované, tak dokonale vymyslené. Je úžasné byť ženou, matkou! Neprestáva ma to fascinovať stále a znova!

4. Každé bábätko je úplne iné
Ale vážne! Posledná dcérka bola bábätko, ktoré spalo a spalo, papalo a zasa spalo. Či bola v kočíku, na rukách, v šatke alebo v postieľke, bolo jej to jedno a takmer neplakala. A tak nejako som zrejme vďaka tomu očakávala, že aj toto štvrté bábätko bude podobné. Nebolo! Náš najmenší naozaj vie plakať a vie plakať hlasno a vytrvalo. Trvalo mi nejaký čas, kým som si na to zvykla a našla spôsoby, ako ho upokojiť (nie, dudlík nemá ani mať nebude, takže toto „upokojovadlo“ neprichádzalo do úvahy). Pomohlo nám najviac nosenie v šatke a kakanie v polohe „v klbku“.
Malý neznáša kočík, i keď posledný pokus manžela o prechádzku nedopadol až tak úplne katastrofálne a drobec aj chvíľu neplakal:) Predstava o dlhých prechádzkach v kočíku so spiacim bábätkom je ale zatiaľ skôr science fiction a riešim to prechádzkami s drobcom uviazaným v šatke:)
Ak teda máte dokonalé a pokojné dieťa, radšej sa nespoliehajte na to, že aj to ďalšie bude také. Ale zasa, platí to isto aj naopak – teda ak máte jedno dosť náročné, je šanca, že to ďalšie vás bude doslova rozmaznávať:)

5. Šatka je super vec a nosenie ja prudko návykové
– nosenie bábätka v šatke ma veľakrát zachránilo a pomohlo vyriešiť situácie, ktoré by som inak asi vyriešiť nevedela. Malý sa tam upokojí, zaspí a spí, ja môžem navariť, upratať, dokonca šiť či písať (áno, aj teraz spí na mne:) a jednoducho fungovať. Okrem toho, že je to praktické, je to veľmi návykové:) Ten pocit, keď vám bábätko spinká na hrudi a vy mu každú chvíľku môžete pobozkať to maličké čielko… na nezaplatenie!

6. Digestor je super vec
– ďalšia vychytávka u nás je digestor. Keď mal drobec obdobie, že ani v šatke nedokázal pokojne zaspať, ale zaspával s plačom a nervózny, pomohol nám digestor. Prišla som na to náhodou, keď som si raz dala malého do šatky a pritom som chystala deťom večeru, zapla som digestor. Čakala som, že malý bude ako vždy mrnčať, kým nezaspí, no nestalo sa a on úplne pokojne zaspinkal. Pochopila som, že sa mu zrejme páčil monotónny zvuk digestora a utvrdila som sa v tom aj neskôr, keď som to skúsila opäť. Keď je teda malý v šatke nervózny, pustím digestor, pohupujem sa a drobec o malú chvíľku sladko spí:)

7. Kúpanie raz za týždeň
– prvé deti sme poctivo s manželom kúpali aspoň trikrát do týždňa. Vždy pekne nachystali vaničku, teplomerom v podobe rybičky skontrolovali teplotu vody, pripravili detskú osušku s pekným obrázkom na kapucni, krémik na „prdelku“ a detské mydielko. Pri treťom dieťatku sa kúpanie už dialo zriedkavejšie a mydlo som, myslím, ani nepoužívala, podobne ako krém na ritku. Štvrté dieťa sa za dva mesiace svojho života kúpalo naozaj len párkrát, aj to väčšinou v umývadle (komu by sa chcelo handrkovať s vaničkou:). Samozrejme, pri prebaľovaní ho umývam a takisto mu čistou mokrou plienkou umývam pravidelne všetky dôležité miesta:) Ale že by som ho tak „rituálne“ kúpavala ako prvé deti, to veru nie. A nemám už ani žiadnu detskú osušku s obrázkami, ani teplomer v podobe rybičky či delfína a nemáme ani len to detské mydielko. Možno aj preto má drobec úplne krásnu, čistú a zdravú pokožku:)

8. Čas letí prirýchlo
– akoby sa to s každým ďalším dieťatkom zrýchľovalo. Naozaj neviem, ako ubehli tie dva mesiace, čo je už maličký s nami. Vyradila som už kopec oblečenia, čo mu je malé… Desí ma to, ako to celé ubieha. Snažím sa preto čo najviac si to užívať a vychutnávať…

rodičovstvo, rôzne, tehotenstvo a pôrod

Prečo som vlastne rodila v Čechách?

Na informácie o pôrodnici vo Vsetíne som narazila ešte pred štvrtým tehotenstvom. Vtedy som si povedala, že ak by som snáď ešte niekedy bola tehotná, asi by som naozaj uvažovala o pôrode v tejto pôrodnici.

Keď som zistila, že čakáme štvrté bábätko, od začiatku som mala v hlave myšlienku, že by som rada rodila práve vo Vsetínskej pôrodnici. Pôrodnica, v ktorej som porodila všetky naše tri deti, bola už v tom čase zrušená a v podstate by som tak či onak šla do neznámeho prostredia a keď som si porovnala skúsenosti s pôrodnicou v Trenčíne s tou vo Vsetíne, bolo mi jasné, ktorá vyhráva:)

Už pri treťom pôrode som mala so sebou dulu a tá mala so Vsetínskou pôrodnicou tiež pozitívne skúsenosti.

Podľa mnohých, aj keď mi to nemuseli povedať do očí, som kvôli plánovaniu pôrodu v Čechách bola ženskou, ktorá zbytočne vymýšľa a „rieši“. Veď idem len porodiť, tak prečo nemôžem ako iné normálne ženy, zbehnúť do najbližšej pôrodnice? Pre mňa však pôrod nie je „len porodiť“. Škoda, že som to pochopila až pri treťom tehotenstve, no pôrod je tak dôležitou a významnou udalosťou v živote ženy aj bábätka, že mi na tom nemohlo nezáležať.

Takže prečo som sa teda „trepala“ do Vsetína, keď v Trenčíne som mohla porodiť v pohode tiež?

1. Pôrodný plán – nemala som žiadny siahodlhý lajster so zoznamom požiadaviek a prianí. Mala som tam pár vecí – napríklad, že si neželám nástrih hrádze, podanie oxytocínu, amniotómiu, že si chcem sama zvoliť polohu na rodenie, že chcem popôrodný bonding, teda mať bábätko hneď po pôrode pri sebe a tiež požiadavku o dotepanie pupočníka. Chcela som porodiť čo najprirodzenejšie bez zbytočných zásahov do toho krásneho a prirodzeného procesu, akým pôrod je.
A vedela som, že vo Vsetíne nemajú problém s rešpektovaním pôrodného plánu. Neviem, ako je to v iných pôrodniciach, keďže všetky tri deti som predtým porodila v Ilave a vtedy som pôrodný plán nemala. Viem ale z viacerých strán, že v mnohých našich pôrodniciach to stále berú ako „vymýšľanie internetom vyškolených“ rodičiek a s rešpektovaním ich požiadaviek majú problém.

– vo Vsetíne naozaj rešpektovali moje priania, hoci mi napokon navrhli prepichnutie plodovej vody, čo som si ale každopádne mohla premyslieť.

2. Nechcela som sa biť o svoje dieťa – pre mnohé mamičky je normálne (žiaľ:( ), že svoje bábätko vidia až niekoľko hodín po pôrode. Toto som však už zažiť nechcela. Veď koľkokrát v živote sa vám zopakujú tie jedinečné chvíľky po pôrode, keď prvýkrát uvidíte svoje bábätko, ktoré ste 9 mesiacov nosili pod srdcom? Keď konečne po náročných hodinách (nie, mne bezbolestný ani rýchly pôrod zrejme nehrozí:) privediete na svet svoje milované dieťa, chcete si ho predsa vziať do náručia, nemôžete sa dočkať, kedy ho uvidíte, privoniate si k nemu, pohladíte jeho jemnučkú pokožku, pozriete sa, či má vlásky, chytíte jeho drobnučké pršteky. Jednoducho, tieto chvíle patria matke a dieťaťu. Ja som si ich nechala vziať pri prvých dvoch pôrodoch, pri treťom to bolo len čiastočné, dcérku som mala pri sebe len chvíľku, lebo ju „museli“ nutne vziať na nejaké vyšetrenie. Veľmi ľutujem, že som si všetky svoje deti hneď neprivinula a nemala pri sebe v tých krásnych popôrodných okamihoch.

– vo Vsetíne mi maličkého dali hneď na hruď, nechali dotepať pupočník. Potom ho nachvíľku vzali, aby ho osušili a odvážili, pričom tam s ním bol manžel a o pár minút bol hneď zasa pri mne. Hladila som ho, rozplývala som sa nad jeho krásou a dokonalosťou, celá som bola tak naplnená láskou a šťastím, že sa to ani nedá opísať (len zažiť:)

3. Chcela som porodiť v inej polohe než na chrbte s nohami hore – áno, toto som tiež túžila zažiť. Zvoliť si sama polohu na pôrod, akú mi moje telo „nadiktuje“ a nie ležať na chrbte, s nohami niekde „v oblakoch“ a tlačiť do kopca…

– najskôr som mala pocit, že porodím kľačiac na polohovateľnom pôrodnom kresle, no táto poloha mi napokon nevyhovovala možno aj kvôli veľkosti bábätka. Pôrodná asistentka mi navrhla, či nechcem skúsiť polohu na boku, čo však pre mňa bolo neznesiteľné. Napokon som skončila na chrbte v polosede s pokrčenými nohami – a tak mi bolo nakoniec najlepšie, i keď takúto predstavu som nemala. Dula mi ale hovorila, že nemám veľmi riešiť vopred polohu, že telo si samo povie:) Mne teda povedalo, že ani kľačiac ani na boku to nebude ono:))) Synček bol dosť veľký (4400g), ale porodila som ho bez natrhnutia a nástrihu, za čo som nesmierne vďačná (Bohu i svojmu telu, i bábätku:).

Toto boli asi tri hlavné dôvody, prečo som chcela ísť rodiť „za hranice“. Bála som sa, že tu by som sa musela o tieto veci biť a bola by som za nejakú vymýšľajúcu „alternatívku“, kým tam mi boli umožnené a rešpektované bez problémov.

Málokto z môjho okolia to ale chápe, že mi záležalo a záleží na takých veciach. Ja ale viem, že to za to stálo a neľutujem – na pôrod, hoci náročný, spomínam rada.

O tom, že viacero žien „rieši“ svoj pôrod a nie je im jedno, ako porodia svedčí aj fakt, že tam bolo súčasne so mnou pomerne veľa Sloveniek:)

rodičovstvo, tehotenstvo a pôrod

Náš krásny štvorlístok

Už je to neuveriteľných 10 dní, odkedy je moje tehotenské bruško prázdne. Boli to nádherné mesiace, i keď ku koncu som zažívala čoraz väčšiu nervozitu, pretože maličký sa akosi príliš zabýval v brušku a nechcelo sa mu veľmi von.

No ale späť k tej nádhernej udalosti. 18.1.2016 som sa stala 4-násobnou maminou.
Náš malý drobček sa narodil vo Vsetínskej pôrodnici, ktorú môžem len a len odporúčať.

Tento raz bol pri pôrode aj manžel (teda bol so mnou pred a po samotnom pôrode, lebo ten „stred“ by asi nezvládol a ani by som nechcela, aby tam vtedy bol…) a samozrejme, aj dula Miška Chlebanová (takisto veľmi odporúčam:), ktorá ma sprevádzala aj pri treťom pôrode.

Naše štvrté dieťatko bolo prekvapivo veľmi veľké, drobec vážil 4400g a ľahké to veru nebolo.
V záverečnej fáze, kedy som sa už začínala strácať v silných bolestiach, mi naozaj nesmierne dobre padla prítomnosť duly, ktorá ma povzbudzovala a doslova držala nad vodou, dávala nádej, že to zvládnem. Neviem si ani predstaviť, že by som tam bola sama…

Po ťažkom finále ale prišiel náš malý-veľký drobček a mne stačil prvý pohľad na to malé dokonalé stvorenie a všetka bolesť bola v momente zabudnutá. Nedá sa opísať ten pocit, keď mi maličkého položili na brucho a ja som sa ho prvýkrát mohla dotknúť, pohladiť ho po bucľatých líčkach a mini-vláskoch pripomínajúcich jemnučké páperie.

A tak si už desať dní užívam túto krásnu životnú zmenu, naše malé „drobátko“, ktorým sa vlastne uzatvoril náš „štvorlístok“ šťastia 🙂 Číslo 4 som síce nikdy nejako nemusela, no teraz má pre mňa nový krásny význam…

bábätká a deti, hračky, rôzne, šité bábiky a hračky, šitie, tehotenstvo a pôrod

Koniec starého a začiatok nového roka a k tomu kopec zmien…

V prvom rade by som vám všetkým, ktorí môj blog navštevujete, rada popriala všetko dobré v novom roku – nech je to rok splnených prianí, rok úspechov a radosti. Viem, dlho som zasa neprispela ničím novým. Niežeby nebolo čím, práve naopak.

Záver roka bol pre mňa nesmierne náročný a plný zmien. Dokončovanie nášho domčeka, tretí trimester tehotenstva, sťahovanie, predvianočný nával objednávok a teda šitie, šitie a šitie – to všetko mi dávalo riadne zabrať. Preto som nestíhala veľmi ani prispievať na blog. 
Tentokrát sa vám teda už prihováram z nášho nového vysnívaného domčeka, v ktorom už nejaký ten mesiac spokojne nažívame. A že je to úžasná zmena! Naše vytúžené kráľovstvo, náš sen, sa stal realitou. 
Teraz už len čakáme na ďalšiu veľkú udalosť – príchod nášho štvrtého dieťatka, ktoré by malo prísť každým dňom. I keď podľa rôznych mojich príznakov som si myslela, že tu už dávno bude. Nuž, nechce sa mu zatiaľ a pobyt v brušku si očividne užíva:) 
A teraz trošku z tej mojej kreatívnej oblasti:) Ku koncu roka sa mi vďaka pár šikovným ľuďom podarilo vytvoriť sériu vianočných pohľadníc s mojimi autorskými obrázkami – niekoľko farebných a niekoľko čiernobielych. Verím, že budúci rok si to už budem vedieť zorganizovať lepšie a pohľadnice budú k dispozícii skôr a snáď aj v lepšej kvalite. 
S mojím kreslením súvisí aj ďalší projekt, ktorý sa stretol s celkom veľkým záujmom a pozitívnymi ohlasmi – maľované vankúšiky:)

A na záver ešte zopár vecičiek, ktoré som stihla pripraviť pre nášho drobca…
Tak aspoň takýto update, aby ste vedeli, ako sa moja cesta vyvíja a čím práve žijeme – v S.e.N Art-e i mimo neho:) Ozvem sa snáď čoskoro aj s radostnou novinkou, držte nám palce! 

rodičovstvo, rôzne, tehotenstvo a pôrod

Ani neviem, ako to ubehlo, ale je to už päť týždňov, odkedy sa zo mňa stala trojnásobná mamina. Malá „Muška“ (prezývka našej päťtýždňovej dcérky) nám rastie ako z vody, teda pardón, z mlieka:) a ja sa snažím loviť v pamäti spomienky na môj tretí pôrod.
Keďže som už dva pôrody mala za sebou, vedela som zhruba, čo a ako by som tentoraz chcela. No tiež som vedela, že moje predstavy sa v našej pôrodnici zrejme nestretnú práve s nadšeným súhlasom a tak som premýšľala, ako si to čo najlepšie „poistiť“. Ja i manžel sme skôr tichšie povahy a bolo mi jasné, že v stave „rodenia“ nebudem schopná vydobýjať si nejaké práva ohľadom pôrodu. Okrem toho, prvýkrát som sa chystala zvládnuť to bez epidurálu.
Preto ma napadlo vziať si k pôrodu dulu. Našťastie, jednu som mala možnosť poznať ešte pred tehotenstvom a tak som sa jej nezáväzne spýtala. Predstavovala som si to pôvodne tak, že pri pôrode bude manžel i dula, hoci som netušila, či to v našej pôrodnici bude možné.

Napokon to ale celé dopadlo inak. Manžel sa rozhodol zostať doma s deťmi a ísť k pôrodu ho veľmi nelákalo.  Spočiatku ma to i trošku mrzelo, no hriala ma predstava, že deti sú s tatinkom a spoločne budú čakať, kým im oznámim, že už majú sestričku či bračeka a manžel dcérku alebo syna.
Môj tretí pôrod bol teda zároveň prvý pôrod, ktorý som prežila bez manžela a mojím sprievodom bola dula. Bol to tiež prvý pôrod, ktorý som zvládla bez epidurálu. A musím povedať, že to bolo veeeľmi fajn:)
Vďaka dule som vedela, kedy vlastne vyraziť do pôrodnice, aby som tam neprišla zbytočne skoro. Úžasne mi padli masáže krížov, ktoré mi pomáhali zvládať každú kontrakciu. Podporovala ma, radila mi vhodné polohy, pomáhala mi fakt so všetkým. Bolo veľmi príjemné mať tam takúto podporu.
Môj tretí pôrod síce nebol celkom podľa mojich predstáv – prepichnutie plodovej vody, ktoré som pôvodne nechcela, som nakoniec aj tak absolvovala (presvedčil ma môj gynekológ, ktorý mal práve službu) a rodila som klasicky v polohe s nohami hore (…pričom som dostala brutálny kŕč do jednej nohy a nevedela som, či radšej zoskočiť z pôrodného kresla a rozchodiť ten kŕč v lýtku, alebo najskôr porodiť bábätko – napokon som uznala za vhodné nezoskakovať a porodiť aj napriek kŕču:).
Vyhla som sa však tentokrát aspoň oxytocínu (nie, ďakujem, aj tak už sú kontrakcie pre mňa na hranici znesiteľnosti a vy mi ponúkate ich ešte „trošku“ zintenzívniť???) a v pôrodnici som nemusela tráviť dlhé a dlhé hodiny pred pôrodom, ako dvakrát predtým (prišla som zakaždým zbytočne skoro zo strachu, že porodím cestou do nemocnice a napokon som si tam na pôrod počkala vyše 10 hodín – ako vidíte, mám skvelý odhad v týchto veciach:).
Bolo tiež úžasné užiť si prvýkrát krásny kontakt s bábätkom koža na kožu. Bez prítomnosti duly by som to asi nezvládla. Maličkú mi síce priniesli už zabalenú a čistučkú, aby sa mohla vyhrievať na vyhrievacej podložke v postieľke vedľa pôrodného kresla, na ktorom som mala stráviť ešte dve hodiny po pôrode, no dula mi dcérku pomohla rozbaliť a položiť len v plienočke na mňa. Naša malá „Muška“ sa dokonca i prisala. Bolo to nádherné a ľutujem, že som to nezažila pri prvých dvoch deťoch.

Tento tretí pôrod bol v mnohých ohľadoch lepší ako prvé dva. Bolesť síce bola poriadne intenzívna, obzvlášť ku koncu som mala pocit, že to snáď ani nerozdýcham:), ale prežila som. Som rada, že som si to „užila“ bez epidurálu (po prvých dvoch pôrodoch som si už čo-to naštudovala o tomto „oblbováku“ a vedela som, že to už takto nechcem) a že som mala možnosť skúsiť si pôrod s dulou:)

Týmto by som sa chcela poďakovať dule Miške Chlebanovej za jej úžasnú pomoc pri pôrode. Vrelo odporúčam:)