bábätká a deti, minimalizmus, rodičovstvo

Prečo je v tej detskej izbe stále taký bordel?

Myslím si, že to poznajú mnohé mamy (aj otcovia). Vojdete do detskej izby svojich detí a v momente zabudnete, prečo ste tam prišli a čo ste chceli s deťmi riešiť. Zabudnete, lebo sa vám hneď po otvorení dverí zdvihne tlak, očervenie tvár a vy spustíte krik, alebo aspoň začnete šomrať, kritizovať a napomínať svoje deti za ten neskutočný neporiadok, ktorý v detskej izbe panuje.

takto to často vyzeralo v detskej izbe našich dvoch dcér

Ja som teda veľmi často bývala doslova obarená tým, aký bordel dokázali naše deti v izbe urobiť. A veľa krát som sa neovládla a začala po nich kričať, pretože ten neporiadok, hračky, oblečenie, pyžamá, a ja neviemčoešte všade naokolo ma neskutočne rozčuľovali. Samozrejme, potom som sa cítila ešte horšie, lebo som sa nedokázala ovládnuť.

Asi je to aj tým, že my ženy-mamy si akosi pripisujeme za ten neporiadok veľkú zodpovednosť, dávame si za vinu, že nie sme schopné naučiť deti upratovať, že z nich vychovávame neporiadnikov a v konečnom dôsledku, že sme neporiadne aj my samotné. Aspoň takto nejako to zrejme bolo u mňa. Kým som neprišla na to, že nemá zmysel po stý raz kričať na moje deti a nadávať im za to, že ich izba vyzerá, akoby sa ňou prehnalo stádo bizónov. Že nemá zmysel očakávať, že po dôkladnom uprataní ich izbičky, bude tento stav pretrvávať aspoň pár dní.

Pochopila som jednu dôležitú vec. Nie je to o tom, že moje deti sú bordelári, že sú neporiadne. Ani o tom, že ja sama som neporiadna. Hoci som to vlastne celý život tiež o sebe počúvala… Ide o to, že pri pohľade na izby mojich detí som si uvedomila jadro problému – a tým je nadmerné množstvo vecí. Majú priveľa vecí, hračiek, oblečenia. Je ťažké chcieť od nich, aby mala každá vec, každá hračka svoje miesto. Pretože tých hračiek je tak veľa. Alebo aspoň donedávna bolo, pretože u nás sa už „minimalizačný“ proces začal, chvalabohu.

S deťmi sme sa dohodli, že si nechajú len pár hračiek a poriadne sme vytriedili aj ich oblečenie. Ešte stále nie som celkom spokojná, lebo tých vecí je ešte predsa len veľa, ale pomaličky pokračujem v procese triedenia a zbavovania sa vecí. Je to až neuveriteľné, aký oslobodzujúci efekt to má na človeka.

Obzvlášť, ak máte štyri deti ako ja, je podľa mňa nevyhnutné obmedziť počet hračiek a oblečenia, lebo vás to prevalcuje.

Snažím sa postupne zbavovať všetkého nepotrebného (alebo nie až tak potrebného) nielen v detských izbách, ale aj v iných kútoch našej domácnosti. A páči sa mi pocit, ktorý mi to dáva.

Ak neviete, ako začať a prečo sa to oplatí skúsiť, odporúčam vám na začiatok knihu od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, Dostala som sa k nej úplnou náhodou, ale verím, že to bolo akési znamenie, pretože presne tú knihu som potrebovala vo svojej situácii.

Hoci sa nestotožňujem úplne so všetkým, je to veľmi dobrý štartovací „manuál“.

minimalizmus, podnikanie, práca z domu

Príliš veľa podnetov, príliš veľa vecí = CHAOS
Keď som nedávno prechádzala asi najťažším obdobím svojho života a zmietala sa v depresívnych náladách, bola stále nervózna, podráždená a vystresovaná, stále mi v hlave zneli slová „Priveľa všetkého“. Akosi som mala pocit, že naozaj je toho na mňa veľa, že sa na mňa všetko valí z každej strany.
Pre mňa to bolo hlavne moje handmade podnikanie (teda  S.e.N Art), ktoré som po narodení štvrtého bábätka a po presťahovaní sa do nášho nového domu, začala „nezvládať“. Bolo toho skutočne veľa – šitia, látok, materiálu, nápadov (och, tie nápady – poznáte to, keď máte plnú hlavu všetkých tých predstáv o tom, čo všetko ušijete, aké nové postavičky vytvoríte a potom frustráciu z toho, že to vôbec nestíhate realizovať, lebo by ste potrebovali ďalší pár rúk alebo deň v trvaní 50 hodín…).
K tomu sa miešali bežné záležitosti matky na materskej dovolenke – starostlivosť o deti, varenie, domácnosť (neustály neporiadok mi na nálade nepridával, no skúste pracovať z domu, venovať sa deťom a popritom udržiavať poriadok v dome… ja som to nezvládala, priznávam), pranie neskutočného množstva vecí  šiestich členov našej rodiny, pomoc so školskými záležitosťami dvoch starších školákov a všetky možné ďalšie veci, ktoré jednoducho život prináša.
Bolo toho veľa. Príliš veľa. Cítila som, že je to jeden veľký chaos. Môj život, moje fungovanie. A už som ďalej tak nemohla.
A vtedy mi to pomaličky začalo dochádzať. Žijeme v dobe, kedy je okolo nás naozaj veľmi veľa podnetov. Mamičky na materskej to zažívajú denne – je toho veľa, aj keď podľa mnohých sme stále vnímané ako „však si doma“, a tak na čo sa vlastne sťažujeme???
Stačí zapnúť Facebook alebo hocijaké diskusné fórum a už sa na nás valia milióny názorov na to, ako vychovávať deti, aký krém používať či nepoužívať, ako deti obúvať, ako ich obliekať či neobliekať, ako im škodíme, ak robíme to a tamto, ako by sme mali robiť veci inak, čo zasa zistili vedci v novom výskume, koľko vecí by sme si mali pre deti zaobstarať, pretože sú zdravé, úžasné, náučné, prospešné, atď., atď.
Jednoducho povedané, z každej strany ide na nás záplava informácií, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do nášho života. Zdravé recepty, nápady na tvorenie s deťmi, milióny detských produktov a iných produktov, bez ktorých máme pocit, že snáď ani nemôžeme prežiť.
Ja v poslednom čase cítim, že je to už priveľa. Potrebujem spomaliť. Zastaviť sa. Zastaviť ten CHAOS, ktorý vládol v mojom živote. Prestať listovať Pinterest a myslieť na všetky tie projekty, ktoré chcem nutne vyskúšať. Prestať toľko listovať Facebook. A na nejaký čas aj prestať šiť. Pretože v mojom prípade to došlo do štádia, že šitie mi už neprinášalo radosť, ale bolo pre mňa priveľkou záťažou – psychickou aj telesnou (bolesť chrbta, krku, rúk…).
Namiesto toho sa zamerať na to, čo je naozaj dôležité. Moja rodina. Moje zdravie. Môj život. Tešiť sa z prechádzky v lese, obdivovať stromy, nastaviť tvár slnku, nasávať energiu z prírody.
A všetko mi to pekne do seba zapadá. Keď som prestala šiť, mohla som nachvíľku odbúrať jednu veľkú časť toho chaosu. S množstvom látok a materiálu na šitie, ktoré sa stratili z môjho dohľadu, som zrazu uvoľnila miesto novým myšlienkam. Začala som prichádzať k informáciám, ktoré mi akoby spadli z neba. Narazila som na minimalizmus, knižku od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, blogy o minimalizme. Cítila som, že som na správnej ceste.
Cítila som totiž, že takto ďalej žiť nemôžem. V tom chaose, ktorý ma deň čo deň vyčerpával až tak, že som nebola schopná tešiť sa z ničoho. Že som nebola schopná tešiť sa z detí, zo života.
Pomaly som sa začala zbavovať vecí. Pretriedila radikálne svoj šatník a nechala som si len pár vecí, ktoré skutočne chcem a mám rada a takto pokračujem aj v triedení šatníkov detí. To isté platí o hračkách, ktorých počty sme tiež radikálne znížili.
Náš najmladší má pár hračiek, najmenej zo všetkých detí (myslím v dobe, keď mali toľko, ako Tomáško teraz:) a aj tak sa s nimi hrá minimálne, lebo ho fascinujú hrnce, metla, káble, stará myška či klávesnica od počítača…
Je naozaj pravda, že ak sa začnete zbavovať vecí, nutne sa to prejaví aj vo vašom živote. Zrazu začnete vidieť akosi slobodnejšie. Začnete vnímať akýsi pocit ľahkosti.
Viac vnímať, skutočne vnímať, svoje deti. Viac sa z nich tešiť. Viac si uvedomovať prítomný okamih a byť zaň vďačná.
Viem, že som na správnej ceste. Je to ešte dlhá cesta, ale postupne krok za krokom objavujem čaro spomalenia, zbavovania sa vecí a tým približovanie sa k slobode a ľahkosti. Ako sa hovorí – v jednoduchosti je krása. A ono to tak naozaj je. Je v nej nielen krása, ale aj sloboda a pravda.