dojčenie

Zázračný liečivý dotyk – kontakt koža na kožu
Prvý tohtoročný príspevok píšem až dnes, pretože koniec starého roka a začiatok nového bol (a ešte je) pre mňa veľmi búrlivým obdobím. Akoby niektoré zásadné zmeny – sťahovanie, pôrod nášho štvrtého bábätka a mnohé iné veci, na mňa doľahli až teraz…No ale o tom som nechcela. Chcela som sa s vami podeliť o úžasný dar, ktorého silu som si naplno uvedomila až teraz, pri štvrtom dieťati…
foto: pixabay.com
Je zvláštne, ako na niektoré veci človek príde až postupom času a až pri štvrtom dieťati v mojom prípade. O dôležitosti kontaktu koža na kožu (skin to skin) pre bábätko som vedela síce už skôr, konkrétne pri treťom bábätku, ale nejako mi nenapadlo využiť tento úžasný dar a liek v rôznych prípadoch, najmä v chorobe.
Pri štvrtom bábätku som mala možnosť zažívať kontakt koža na kožu častejšie. Aj kvôli tomu, že Tomáško bol veľmi uplakané a náročné bábätko. Keď som už niekedy nevedela, ako ho upokojiť a utíšiť, vyzliekla som sa do pol pása, jemu nechala len plienku, položila ho na seba a tak sa vždy upokojil. Bolo to ako zázrak, vždy to zabralo. Nadojčil sa v tejto polohe, často mi tak aj zaspal a často sme tak spávali aj v noci.
To bolo však skôr v prvých týždňoch a mesiacoch.
Tieto Vianoce boli ťažké, pretože Tomáško mal svoju prvú chorobu aj s horúčkami, ktoré presahovali 39°C. Nie som veľmi na zrážanie teploty liekmi, lebo verím, že horúčka má svoj zmysel, no pri našom malom chlapčiatku, ktoré celé horelo, mi bolo strašne. Pozná to asi každá mama – keď je dieťa choré, akosi sa nevieme poriadne na nič sústrediť a želáme si len, aby to už bolo za nami a aby to nebolo nič vážne.
V tých horúčkach, kedy náš Tomáško vyzeral ako handrová bábika, nám veľmi pomáhal kontakt koža na kožu (teda on len v plienke a tenkých pančuškách a ja do pol pása vyzlečená a navrch som si prehodila mikinu). Takto sme trávili veľa času, nosila som ho v šatke alebo v Manduce, spievala mu, dojčila takmer nonstop.
Takýto kontakt sa odporúča aj na znižovanie teploty, no ja som mu teplotu nemerala každú chvíľku (vlastne za celú chorobu asi len dvakrát, pretože nemáme bezdotykový teplomer a nechcela som ho dráždiť meraním teploty v zadočku), takže neviem, či to malo na teplotu vplyv.  Párkrát sme mu ale dali aj sirup od teploty, aby si trošku vydýchol a uľavilo sa mu.
Vedela som napríklad, že kontakt koža na kožu zvyšuje tvorbu mlieka. Nikdy som to však nezažila na vlastnej koži v takej sile ako pri tejto chorobe. Mala som zrazu mlieka toľko ako v prvých týždňoch po pôrode. Prsia som si ani nespoznávala!
Toto mám teda potvrdené a môžem povedať, že ak potrebujete podporiť tvorbu mlieka, kontakt koža na kožu robí doslova zázraky.

 

bábätká a deti, dojčenie, rodičovstvo

Kým som neabsolvovala kurz laktačnej poradkyne, nebola som si celkom istá, dokedy chcem dcérku dojčiť. Moja predstava „čo najdlhšie“ dostávala trhliny, pretože som sa zľakla, čo ak to bude do štyroch či nebodaj piatich rokov??? Už teraz mám čo robiť, aby som vysvetlila neraz zdesenému okoliu, že viem, čo robím, keď dojčím našu vyše trojročnú dcérku a mienim v tom ešte pokračovať.

Vďaka kurzu som pochopila, že to, dokedy bude dojčenie pokračovať, bude závisieť od toho, kedy si naša malá-veľká slečna naplní svoju potrebu a sama povie, že stačilo. A práve vďaka kurzu som sa upokojila a neriešim, či to bude o mesiac alebo o rok.

Nehovorím, že dojčenie staršieho dieťatka je vždy ružové a ideálne. Sú chvíle, kedy som unavená a nechce sa mi práve dojčiť. No viem, ako veľa tým dcérke dávam (nemám teraz na mysli len materské mlieko, ale všetky tie pocity, ktoré potrebuje cítiť, keď je na prsníku) a tiež si uvedomujem, že naveky dojčiť nebudem.

Syna som dojčila len trinásť mesiacov a jeho odstavenie prišlo pre mňa veľmi nečakane a rýchlo. Nebola som pripravená a trápilo ma, že už „ma“ nechce. Preto sa snažím pozerať na dojčenie dcérky ako na dar, ktorý nám bol dopriaty.

Dojčenie u nás funguje ako dokonalý uspávací prostriedok, ak je dcérka mrzutá alebo si ublíži, je to opäť zaručený spôsob, ako ju upokojiť a utíšiť.

Upokojilo ma poznanie, že dieťa sa odstaví samo vtedy, kedy na to bude pripravené. Netreba našich drobcov nasilu odstavovať, trápiť a spôsobovať im traumy, aby náhodou neboli na nás príliš naviazaní či nebodaj málo samostatní. Odstavenie môže prísť (a malo by) prirodzene a vo veku, keď sa na to dieťa cíti.
U niektorého to môže byť po dvoch rokoch, u iného v 4,5 roku…

Takže mamičky, pokojne dojčite ďalej, ak vám to tak vyhovuje a nenechajte sa odradiť poznámkami okolia (niekedy aj lekárov), ktoré vám bude tvrdiť, že po prvom či druhom roku dojčenie nemá význam, že to treba „uťať“. Netreba! Stačí počúvať svoje inštinkty a riadiť sa tým, ako to cítite vy sama, nie vaše okolie. Je to predsa vaše dieťa!

bábätká a deti, dojčenie, rodičovstvo

…keďže dojčenie je témou (a nielen témou), ktorá ma veľmi zaujíma, bola som šťastná, že som sa mohla zúčastniť kurzu pre laktačné poradkyne. Kurz som úspešne ukončila tento víkend a dnes už môžem povedať, že je zo mňa certifikovaná laktačná poradkyňa:-)

Na kurze bolo úžasne. Stretli sa tam skvelé žienky a cítila som sa veľmi príjemne. Normálne mi bude smutno za tou super atmosférou.

Napriek tomu, že som si myslela, koľko veľa toho o dojčení viem, zistila som, že to nie je celkom tak. Kopec vecí som nevedela, veľa faktov ma prekvapilo a prišla som na to, že zúfalé situácie, ktoré som v súvislosti s dojčením kedysi riešila ja sama,boli v podstate zbytočné (len keby mi vtedy mal kto poradiť…).

Som naozaj šťastná, že som sa kurzu zúčastnila. Dalo mi to oveľa viac než „len“ certifikát.

Čo napísať na záver? Azda len, že dojčenie je krásne a mala by ho zažiť každá mamička i dieťatko:-)

bábätká a deti, dojčenie, rodičovstvo


„..a ty ešte kojíš???“ …tak túto otázku počúvam pomerne často. Teda minimálne zakaždým, keď pred niekým spomeniem, že našu dvojročnú slečnu ešte dojčím.

Možno to nie je až také bežné, dojčiť dieťa do dvoch rokov a ešte dlhšie, no mne to zatiaľ nijako neprekáža a vlastne som za to vďačná a tie chvíľky si užívam :-). Najmä preto, že si dobre uvedomujem, ako rýchlo to všetko pominie.

A navyše, viem, že dcérke tým dávam ešte stále veľa. Aj keď sa o význame dojčenia po prvom roku života dieťaťa v našich končinách nehovorí príliš pozitívne, respektíve väčšina ľudí má zafixované, že materské mlieko po prvom roku dieťaťu prakticky nič nedáva, ja si to nemyslím (tak ako mnohí svetoví odborníci:-).

Syna som dojčila „len“ trinásť mesiacov – on sa odstavil sám a viac už materské mlieko nechcel. Vtedy mi to bolo ľúto, pretože som chcela dojčiť dlhšie.
Teraz pri dcérke si to teda naozaj vážim – tú možnosť, že ju môžem dojčiť aj po druhom roku života. Je to také naše vzájomné puto a ja viem, že nech už odstavenie príde kedykoľvek, bude mi za týmito chvíľkami a týmto putom ľúto.

Niektorí ľudia sa ma pýtajú, či sa mi to nezdá také čudné dojčiť dvojročné dieťa a dokedy v tom vlastne chcem pokračovať. Čudné sa mi to nezdá, myslím, že to je krásne (i keď je to o uhle pohľadu) a dokedy chcem pokračovať? Dokým to dcérke i mne bude vyhovovať. Zatiaľ to neriešim, pretože ma to nijako extrémne neobmedzuje.
Naša „dojčiaca budúcnosť“ je teda zatiaľ nejasná, netuším, dokedy to ešte potrvá, ale zatiaľ som vďačná za každé jedno dojčenie:-).

Takže všetkým (dlhodobo) dojčiacim maminám zdar!