práca z domu

Časté chyby pri handmade podnikaní (časť 2.)

Jednou z veľmi častých chýb pri handmade podnikaní sú ceny. Stanoviť si primeranú cenu za svoj handmade produkt je úloha neľahká. Vo väčšine prípadov sa stretávam s tým, že výrobcovia svoje produkty podceňujú a predávajú ich príliš lacno.

Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať ako dobrá taktika, sama som sa presvedčila, že to tak nie je. Tiež som kedysi začínala a moje látkové hračky nestáli hneď toľko, ako je tomu dnes. Jednak preto, že dnes sú už certifikované a na inej úrovni než kedysi, ale aj preto, že som si začala oveľa viac uvedomovať hodnotu vlastnej práce a času.

Prečo tie nízke ceny?

  • Strach, že sa kvôli vyššej cene nebudú moje vecičky predávať 

    Nízka cena možno priláka väčší počet zákazníkov, no v konečnom dôsledku to nemusí byť až tak výhodné. Prečo? Keď si napríklad predstavím, že by som mala objednávku na 20 látkových bábik (jedna trvá komplet okolo 2,5-3 hodín) a predávala by som ich po 10Eur alebo 15Eur (moja cena za bábiku je v súčasnosti 28,5Eur a nie som platca DPH), robila by som ich čoskoro s nechuťou, až odporom. A keďže handmade výroba je do veľkej miery záležitosťou srdca, nebolo by to už ono.

    Vážme si svoj čas a energiu, ktorú do našich handmade výrobkov vkladáme a nebojme sa pýtať si cenu, ktorá bude pre nás dostatočná. Tiež mi nejaký čas trvalo, kým som na to prišla, vy sa ale môžete poučiť z mojich chýb:) A okrem toho, vždy je ľahšie dať zľavu, ak vám viac vecičiek zostane ako zdvíhať ceny (viem, o čom hovorím…).

    Okrem toho, nie je zaručené, že nízka cena vám naozaj zaistí vyšší odbyt. Niekedy príliš nízke ceny vyvolávajú v ľuďoch pochybnosti o kvalite výrobkov a radšej si kúpia aj tak drahšie.

  • Viem to urobiť lacnejšie než tá druhá… 

    No áno, urobiť niečo podobné alebo takmer rovnaké a dať to za polovicu ceny dotknutého výrobcu, je pomerne častá praktika. Aj mňa sa párkrát ľudia pýtali, či by som im vedela ušiť takú či onakú vecičku (poslali odkaz na fotku výrobku nejakého handmade tvorcu), ale za nižšiu cenu. Najlepšie aspoň za polovicu. Viem, že veľa výrobcov na to v pohode „kývnu“, pretože zarábať treba… Ja však verím, že všetko dobré i zlé sa nám vráti a že takýto spôsob fungovania nie je práve férový voči druhým výrobcom. Treba si preto zvážiť, či chceme takto „podnikať“ alebo si budeme vážiť prácu druhých (i tú svoju) a nepodkopávať ich. Veď ani nám samým by sa to nepáčilo. Ako sa hovorí: „Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im.“

  • Ach, čo povedia na tie ceny ľudia?    

    Keď sme šli s hračkami na náš prvý trh,  mala som príšerné obavy, ako budú ľudia reagovať na ceny. Vtedy stála bábika 20Eur (dnes je to 28,5Eur za takú istú bábiku) a ja som sa triasla vždy, keď sa niekto spýtal na cenu. Mnohí ľudia ceny mojich hračiek komentovali, alebo len veľavravne dvíhali obočie. Nebolo to príjemné. Často som počúvala, že si také predsa môžu ušiť doma zo starého oblečenia, alebo že o pár stánkov ďalej majú podobné hračky aj za polovicu.

    Dosť ma to spočiatku trápilo, no postupne som sa naučila nereagovať na to a hlavne nebrať to osobne. Kto chcel, dokázal oceniť, že naše hračky sú certifikované a originálne a zaplatiť danú cenu a kto nechcel, nekúpil. Ja som sa naučila viac veriť svojej práci, vážiť si svoj čas a energiu venovanú mojim výrobkom. Vedela som, čo všetko za tým je (certifikáty, výber kvalitných látok a materiálov, vlastné strihy a postupy, ktoré som krvopotne ako samouk drilovala po nociach, keď deti spali, kopec odrieknutých aktivít, aby som vo voľnom čase mohla šiť…).

    Z toho prvého trhu sme odchádzali s takmer vypredanými hračkami. A s každým ďalším trhom som bola vyrovnanejšia. Otázky na ceny mojich hračiek už neboli pre mňa takým ťažkým orieškom.

  • V obchode si podobné kúpia oveľa lacnejšie

    Nesnažte sa, prosím, pozerať pri tvorbe ceny na to, za koľko sa podobné vecičky predávajú v bežných obchodoch. Vy totiž nie ste „bežný obchod“. Tvoríte vecičky vlastnými rukami, venujete im čas a pozornosť, preto si vaše výrobky zaslúžia aj vyššiu cenu. Pretože oproti tým pásovo vyrábaným hračkám, kabelkám, šperkom alebo čomukoľvek inému, majú tie vaše DUŠU.

Ako stanoviť cenu za handmade výrobok?

Veľa závisí od toho, čo konkrétne vyrábate.Tu je zopár všeobecných tipov, ako postupovať pri tvorbe ceny a čo všetko zohľadniť (v tomto prípade je to handmade tvorca, ktorý všetky vecičky vyrába sám a nemá zamestnanca):

  • materiál potrebný na výrobu
  • čas strávený výrobou
  • čas strávený fotením, úpravou fotografií a podobne je tiež súčasťou vašej práce (ak predávate cez internet). Dobré  fotky sú viac než dôležité
  • ak ide o výrobok na želanie, dostatok času strávite už len dohadovaním sa so zákazníkom na jeho predstavách, preto do úvahy berte aj tento faktor pri tvorbe ceny
  • baliaci materiál (ten si prípadne môžete zarátať do položky „balné“)
  • certifikáty, atesty a rôzne ďalšie podobné záležitosti (napríklad taká certifikácia hračiek je finančne dosť náročný proces a všetko si hradí výrobca sám), prípadne kurzy, ktoré ste absolvovali, aby ste mohli robiť to, čo robíte, atď.
  • cena sa odvíja aj od toho, či ste platcom DPH alebo nie
  • do úvahy berte aj poplatky za správu  e-shopu, provízie z predaja výrobkov, ak predávate cez handmade portály (napríklad na Sashe sa platí provízia 12%, preto mnohí výrobcovia majú ceny na Sashe o túto čiastku navýšené oproti cenám v ich vlastných e-shopoch)
  • ak chcete svoje výrobky predávať aj veľkoobchodne, potrebujete si stanoviť veľkoobchodnú a maloobchodnú cenu. Teda cenu, za ktorú budete predávať  výrobky pri väčšom odbere (pozor, aby ste nezostali na takej cene, ktorá vám horko-ťažko pokryje náklady na materiál, aj tu musíte mať nejaký zisk) a potom cenu, za ktorú budete predávať výrobky samotnému zákazníkovi

Niektoré z týchto vecí sa nedajú celkom zarátať do ceny každého  výrobku. Do veľkej miery je to závislé od toho, o aký handmade výrobok ide. No je dôležité si uvedomiť, že daná vecička nie je len materiál a čistý čas  potrebný na zhotovenie. Je to proces, do ktorého vkladáte kopec energie, času a lásky.

Tip na záver:

Malou pomôckou, od ktorej sa môžete odraziť, je pozrieť si ceny podobných výrobkov na rôznych handmade predajných portáloch. Dostanete sa do obrazu a budete mať približnú predstavu, v akých výškach sa hýbu ceny. Ak sa chystáte predávať aj v zahraničí, odporúčam pozrieť si cenové relácie aj tam (často sú o dosť vyššie než u nás, i keď aj tam sa nájdu čoraz častejšie veľmi lacní handmade výrobcovia – veľakrát sú to výrobcovia z Poľska, Ruska a podobných krajín).

práca z domu, šitie

Časté chyby pri handmade podnikaní (časť 1.)

Každý z nás robí chyby a je to prirodzené. Je však fajn, ak sa môžete poučiť z chýb druhých. A práve preto som sa rozhodla, že sa s vami podelím o veľmi časté chyby, ktoré robia handmade podnikateľky a ktoré som urobila aj ja. V tomto prípade sa zameriam na oblasť, ktorá mi je najbližšia, teda šitie. Myslím ale, že sa dajú aplikovať aj na iné oblasti a že sa v ňom nájde niekoľko ďalších „tvoriliek“. Continue Reading

bábätká a deti, rodičovstvo

Keď chce mamička radu na Facebooku…

Facebook je super v mnohých ohľadoch. Môžete sa pridať do rôznych skupín podľa vašich záujmov a získavať tak cenné rady, informácie, tipy a podobne. Ja sama som členkou všelijakých skupín. Mamičky sa často pridávajú do skupín ohľadom zdravia detí, kde čakajú rady a pomoc v situáciách, kedy si samy poradiť nevedia a k lekárovi sa práve ísť nedá, prípadne zvažujú, či ísť alebo nie. Continue Reading

rodičovstvo

Si dobrá mama!

Tento článok som pôvodne chcela napísať ku Dňu matiek. No akosi som nestihla, ako to už pri deťoch často býva, pretože mama mieni, dieťa mení…

Ty, milá mamička, či už s jedným dieťaťom alebo dvoma, piatimi či desiatimi. Či už si dojčiaca, nedojčiaca, plienkujúca alebo praktizuješ bezplienkovú metódu. Či svoje deti očkuješ, alebo neočkuješ, či pracuješ a tvoje deti chodia do jaslí, do škôlky, alebo nepracuješ a si s deťmi doma, prípadne sa staráš o svoje choré či hendikepované deti. Jednoducho, každá mama bez ohľadu na to, akú filozofiu vyznávaš, ako svoje deti obliekaš, ako ich vychovávaš, ako vnímaš svoje materstvo. Ty, milá mamička, nech si akákoľvek…

Chcem ti len povedať, že sme všetky na jednej lodi. Na jednej ceste. Pretože byť mamou znamená kráčať po ceste. Po ceste, ktorá je veľmi kľukatá a nikdy nevieš, čo ťa čaká na ďalšom kroku. Neexistuje, žiaľ, žiadna mapa, žiadny návod, ako po tejto ceste kráčať, ako riešiť jednotlivé situácie. Niektoré kroky a kilometre sú ľahké a plné radosti, potom prídu také, kedy máš pocit, že už ďalej kráčať nevládzeš a najradšej by si tú cestu vzdala. Tá cesta nikdy nie je ľahká a každá z nás kráča najlepšie, ako vie. A práve preto, že všetky sa snažíme kráčať cestou materstva najlepšie ako vieme, si zaslúžime uznanie, lásku, pochvalu, povzbudenie. Toto všetko a ešte viac si zaslúžime. Často to nedostávame od druhých, no  hlavne ani od seba samej.

Pretože sa neustále porovnávame, neustále riešime, či sme dosť dobré, či sme ozaj dobrou mamou, či robíme dosť pre naše deti, či sme aspoň tak dobré, ako tá naša kamarátka, ktorá to tak skvele zvláda (pričom to súdime možno len podľa vysmiatych a krásnych fotiek na fejsbuku a realita je dosť odlišná…).
Toľko o sebe pochybuješ! Viem to, lebo aj ja pochybujem. Každý deň.

Ale konečne po 11 rokoch na ceste materstvom si začínam uvedomovať, že SOM dobrá mama. Som dobrá mama a ty si tiež. Nemusíme sa porovnávať s inými mamami, lebo všetky sme na jednej lodi. Prestaňme sa umárať predstavami o tom, aké by sme mali byť mamy. Ako by sme sa mali správať. Prestaňme sa porovnávať s inými mamami, je to strata času a nevedie to k ničomu.

Miesto toho sa snažme tešiť z každého dňa a okamihu, ktoré ako matky môžeme prežívať. Lebo nie všetky ženy môžu byť mamou. Tešme sa z tohto daru, z tejto cesty, aj keď je niekedy tak neuveriteľne ťažká a my sa potkýname na každom kroku.

A keď nám je ťažko, dovoľme si prijať aj tie pocity – bolesť, únavu, slabosti. Aj o tom je tá cesta. Lebo nemôže byť každý krok krásny a príjemný.
Prijmime sa také, aké sme. A buďme jednoducho mamou. Nie dokonalou, nie ideálnou, taká neexistuje. Buďme jednoducho mamou pre naše deti a každý deň sa pochváľme za to, že to zvládame. Prejavme si uznanie a povzbudzujme samu seba a seba navzájom. Lebo niekedy ten náš najväčší nepriateľ sme práve my sami. Je dôležité začať sa vnímať inými očami – láskavými a trpezlivými. Pre svoje deti chceme všetky to najlepšie. To im ale môžeme dávať len vtedy, ak sa cítime dobre a neumárame sa neustálymi pocitmi viny a pochybnosťami o sebe.

A tak na záver už len toľko – SI DOBRÁ MAMA!

 

bábätká a deti, minimalizmus, rodičovstvo

Prečo je v tej detskej izbe stále taký bordel?

Myslím si, že to poznajú mnohé mamy (aj otcovia). Vojdete do detskej izby svojich detí a v momente zabudnete, prečo ste tam prišli a čo ste chceli s deťmi riešiť. Zabudnete, lebo sa vám hneď po otvorení dverí zdvihne tlak, očervenie tvár a vy spustíte krik, alebo aspoň začnete šomrať, kritizovať a napomínať svoje deti za ten neskutočný neporiadok, ktorý v detskej izbe panuje.

takto to často vyzeralo v detskej izbe našich dvoch dcér

Ja som teda veľmi často bývala doslova obarená tým, aký bordel dokázali naše deti v izbe urobiť. A veľa krát som sa neovládla a začala po nich kričať, pretože ten neporiadok, hračky, oblečenie, pyžamá, a ja neviemčoešte všade naokolo ma neskutočne rozčuľovali. Samozrejme, potom som sa cítila ešte horšie, lebo som sa nedokázala ovládnuť.

Asi je to aj tým, že my ženy-mamy si akosi pripisujeme za ten neporiadok veľkú zodpovednosť, dávame si za vinu, že nie sme schopné naučiť deti upratovať, že z nich vychovávame neporiadnikov a v konečnom dôsledku, že sme neporiadne aj my samotné. Aspoň takto nejako to zrejme bolo u mňa. Kým som neprišla na to, že nemá zmysel po stý raz kričať na moje deti a nadávať im za to, že ich izba vyzerá, akoby sa ňou prehnalo stádo bizónov. Že nemá zmysel očakávať, že po dôkladnom uprataní ich izbičky, bude tento stav pretrvávať aspoň pár dní.

Pochopila som jednu dôležitú vec. Nie je to o tom, že moje deti sú bordelári, že sú neporiadne. Ani o tom, že ja sama som neporiadna. Hoci som to vlastne celý život tiež o sebe počúvala… Ide o to, že pri pohľade na izby mojich detí som si uvedomila jadro problému – a tým je nadmerné množstvo vecí. Majú priveľa vecí, hračiek, oblečenia. Je ťažké chcieť od nich, aby mala každá vec, každá hračka svoje miesto. Pretože tých hračiek je tak veľa. Alebo aspoň donedávna bolo, pretože u nás sa už „minimalizačný“ proces začal, chvalabohu.

S deťmi sme sa dohodli, že si nechajú len pár hračiek a poriadne sme vytriedili aj ich oblečenie. Ešte stále nie som celkom spokojná, lebo tých vecí je ešte predsa len veľa, ale pomaličky pokračujem v procese triedenia a zbavovania sa vecí. Je to až neuveriteľné, aký oslobodzujúci efekt to má na človeka.

Obzvlášť, ak máte štyri deti ako ja, je podľa mňa nevyhnutné obmedziť počet hračiek a oblečenia, lebo vás to prevalcuje.

Snažím sa postupne zbavovať všetkého nepotrebného (alebo nie až tak potrebného) nielen v detských izbách, ale aj v iných kútoch našej domácnosti. A páči sa mi pocit, ktorý mi to dáva.

Ak neviete, ako začať a prečo sa to oplatí skúsiť, odporúčam vám na začiatok knihu od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, Dostala som sa k nej úplnou náhodou, ale verím, že to bolo akési znamenie, pretože presne tú knihu som potrebovala vo svojej situácii.

Hoci sa nestotožňujem úplne so všetkým, je to veľmi dobrý štartovací „manuál“.

minimalizmus, práca z domu

Príliš veľa podnetov, príliš veľa vecí = CHAOS
Keď som nedávno prechádzala asi najťažším obdobím svojho života a zmietala sa v depresívnych náladách, bola stále nervózna, podráždená a vystresovaná, stále mi v hlave zneli slová „Priveľa všetkého“. Akosi som mala pocit, že naozaj je toho na mňa veľa, že sa na mňa všetko valí z každej strany.
Pre mňa to bolo hlavne moje handmade podnikanie (teda  S.e.N Art), ktoré som po narodení štvrtého bábätka a po presťahovaní sa do nášho nového domu, začala „nezvládať“. Bolo toho skutočne veľa – šitia, látok, materiálu, nápadov (och, tie nápady – poznáte to, keď máte plnú hlavu všetkých tých predstáv o tom, čo všetko ušijete, aké nové postavičky vytvoríte a potom frustráciu z toho, že to vôbec nestíhate realizovať, lebo by ste potrebovali ďalší pár rúk alebo deň v trvaní 50 hodín…).
K tomu sa miešali bežné záležitosti matky na materskej dovolenke – starostlivosť o deti, varenie, domácnosť (neustály neporiadok mi na nálade nepridával, no skúste pracovať z domu, venovať sa deťom a popritom udržiavať poriadok v dome… ja som to nezvládala, priznávam), pranie neskutočného množstva vecí  šiestich členov našej rodiny, pomoc so školskými záležitosťami dvoch starších školákov a všetky možné ďalšie veci, ktoré jednoducho život prináša.
Bolo toho veľa. Príliš veľa. Cítila som, že je to jeden veľký chaos. Môj život, moje fungovanie. A už som ďalej tak nemohla.
A vtedy mi to pomaličky začalo dochádzať. Žijeme v dobe, kedy je okolo nás naozaj veľmi veľa podnetov. Mamičky na materskej to zažívajú denne – je toho veľa, aj keď podľa mnohých sme stále vnímané ako „však si doma“, a tak na čo sa vlastne sťažujeme???
Stačí zapnúť Facebook alebo hocijaké diskusné fórum a už sa na nás valia milióny názorov na to, ako vychovávať deti, aký krém používať či nepoužívať, ako deti obúvať, ako ich obliekať či neobliekať, ako im škodíme, ak robíme to a tamto, ako by sme mali robiť veci inak, čo zasa zistili vedci v novom výskume, koľko vecí by sme si mali pre deti zaobstarať, pretože sú zdravé, úžasné, náučné, prospešné, atď., atď.
Jednoducho povedané, z každej strany ide na nás záplava informácií, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do nášho života. Zdravé recepty, nápady na tvorenie s deťmi, milióny detských produktov a iných produktov, bez ktorých máme pocit, že snáď ani nemôžeme prežiť.
Ja v poslednom čase cítim, že je to už priveľa. Potrebujem spomaliť. Zastaviť sa. Zastaviť ten CHAOS, ktorý vládol v mojom živote. Prestať listovať Pinterest a myslieť na všetky tie projekty, ktoré chcem nutne vyskúšať. Prestať toľko listovať Facebook. A na nejaký čas aj prestať šiť. Pretože v mojom prípade to došlo do štádia, že šitie mi už neprinášalo radosť, ale bolo pre mňa priveľkou záťažou – psychickou aj telesnou (bolesť chrbta, krku, rúk…).
Namiesto toho sa zamerať na to, čo je naozaj dôležité. Moja rodina. Moje zdravie. Môj život. Tešiť sa z prechádzky v lese, obdivovať stromy, nastaviť tvár slnku, nasávať energiu z prírody.
A všetko mi to pekne do seba zapadá. Keď som prestala šiť, mohla som nachvíľku odbúrať jednu veľkú časť toho chaosu. S množstvom látok a materiálu na šitie, ktoré sa stratili z môjho dohľadu, som zrazu uvoľnila miesto novým myšlienkam. Začala som prichádzať k informáciám, ktoré mi akoby spadli z neba. Narazila som na minimalizmus, knižku od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, blogy o minimalizme. Cítila som, že som na správnej ceste.
Cítila som totiž, že takto ďalej žiť nemôžem. V tom chaose, ktorý ma deň čo deň vyčerpával až tak, že som nebola schopná tešiť sa z ničoho. Že som nebola schopná tešiť sa z detí, zo života.
Pomaly som sa začala zbavovať vecí. Pretriedila radikálne svoj šatník a nechala som si len pár vecí, ktoré skutočne chcem a mám rada a takto pokračujem aj v triedení šatníkov detí. To isté platí o hračkách, ktorých počty sme tiež radikálne znížili.
Náš najmladší má pár hračiek, najmenej zo všetkých detí (myslím v dobe, keď mali toľko, ako Tomáško teraz:) a aj tak sa s nimi hrá minimálne, lebo ho fascinujú hrnce, metla, káble, stará myška či klávesnica od počítača…
Je naozaj pravda, že ak sa začnete zbavovať vecí, nutne sa to prejaví aj vo vašom živote. Zrazu začnete vidieť akosi slobodnejšie. Začnete vnímať akýsi pocit ľahkosti.
Viac vnímať, skutočne vnímať, svoje deti. Viac sa z nich tešiť. Viac si uvedomovať prítomný okamih a byť zaň vďačná.
Viem, že som na správnej ceste. Je to ešte dlhá cesta, ale postupne krok za krokom objavujem čaro spomalenia, zbavovania sa vecí a tým približovanie sa k slobode a ľahkosti. Ako sa hovorí – v jednoduchosti je krása. A ono to tak naozaj je. Je v nej nielen krása, ale aj sloboda a pravda.

 

šité bábiky a hračky

Čo sa stalo so S.e.N Art?
Je to už nejakých pekných pár týždňov, vlastne už tri mesiace, čo som nezapla šijací stroj a neušila absolútne nič. 
N.I.Č.
Dlho som si ani nedokázala predstaviť, že by som nešila dlhšie ako týždeň, nedajbože dva. Ale muselo to prísť.

Minulý rok bol veľmi náročný. Presťahovali sme sa do nášho domčeka (to bolo ešte koncom roka 2015), ja v deviatom mesiaci tehotenstva s naším štvrtým bábätkom, manžel časť roka bez práce, snažil sa zarábať fuškami, čo nie vždy vyšlo, ťahali sme to, ako sme vedeli. Šila som veľa-preveľa, najmä  pred Vianocami, kopec objednávok a mňa to tak bavilo. Popritom som stále pracovala z domu aj ako externá redaktorka. Plus deti a domácnosť.
Moje štvrté tehotenstvo bolo náročné. Tak veľmi som si želala pripraviť sa na príchod toho malého človiečika, veľmi som túžila viac sa naladiť na svoje vnútro, na svoje dieťa v brušku. Túžila som cvičiť tehotenskú jogu, chodiť plávať, starať sa o seba, chystať si veci pre bábätko… Nič z toho sa nedialo, lebo bolo treba riešiť iné, existenčné veci. Ani neviem, ako mi to tehotenstvo ušlo. Ani neviem, ako som sa dostala do deviateho mesiaca. Celý čas som pracovala, nevydýchla som si. A i keď šitie bolo mojím úžasným hobby a útočiskom, mojím relaxom a naplnením, cítila som, že to nie je dobré. Bolo toho veľa. Bol to chaos. 
Náš najmladší drobček prišiel na svet. Krásne no nesmierne uplakané a mrzuté bábätko. Aj ako „ostrieľaná“ štvornásobná mamina som mala čo robiť, aby som to psychicky zvládala. Jeho plač bol na dennom poriadku, pomáhalo len nosenie v šatke. Nosenie bolo každodennou záchranou, neviem ako inak by sme to zvládali.
Moja psychika bola ale v háji. Malinký plakal a plakal a ja som často plakala s ním. Bolo toho veľa, čo som v sebe riešila. Nič nebolo ideálne, veľa vecí ma trápilo, od malého som sa nemohla pohnúť ani na krok niekoľko mesiacov (vlastne prvé tri mesiace sa nedalo poriadne nič, pretože jedine ja som ho dokázala utíšiť a aj keď moja mama sa obetavo podujala postrážiť ho, keď som veľmi súrne potrebovala napríklad na prehliadku po šestonedelí, bolo to kruté… doteraz si pamätám, ako som jej telefonovala ohľadom situácie doma a počula v telefóne šialený rev nášho šestýždňového Tomáška…). Bolo to naozaj náročné obdobie. K tomu som ešte mala doma aj mladšiu dcérku, ktorá zatiaľ do škôlky nechodí a je so mnou doma.
Stále som však túžila aj šiť. Potrebovala som tvorenie, ako moju terapiu, ako odreagovanie sa od tej vyčerpávajúcej časti života a stereotypu. Keď sa dalo, šila som aj s malým v šatke, pričom Emka sa pri mne hrala, kreslila si alebo pozerala rozprávky. Tešil ma záujem ľudí o moje hračky, o moju tvorbu. Takto sme fungovali nejaký čas.
Ako Tomáško rástol, veci sa menili. Manžel si našiel prácu, malý prestal byť tak uplakaný, mala som viac času na šitie. Myslela som, že sa to bude zlepšovať, že opäť naberiem silu a budem sa môcť venovať šitiu a novým projektom v súvislosti s tým (mala som plnú hlavu nových dizajnov hračiek).
Šila som u nás v spálni. Inak sa nedalo. Neexistovalo, že by som chodila do nejakej svojej dielničky. Nebol na to čas a aj keď som mohla mať dielničku u mojich rodičov v susednom meste (7 minút cesty autom), nevedela som si to predstaviť. A tak som šila doma v spálni.
Bola som ale v neustálom strese. Stačil totiž jeden pohľad na policu s látkami a na môj „pracovný stôl“ (rozumej stôl s počítačom a šijacím strojom zároveň), plus postieľku nášho malého, z ktorej sa stal sklad všetkých možných pomôcok na šitie (aspoň našla nejaké využitie, lebo malý v nej nespal asi ani raz…)  a vychádzalo mi len jedno slovo – CHAOS! Vedela som, že takto to ďalej nejde. 
Cítila som sa zle. Nevedela som sa poriadne tešiť z ničoho. Prekážali mi látky, prekážali mi nitky, vadila mi všade sa povaľujúca výplň do hračiek (pozná asi každá žena, ktorá šije hračky a používa polyesterovú výplň do hračiek…). Ten chaos, ktorý vládol v mojom šití, vládol aj v mojom živote. Všade bol chaos. Nevládala som sa venovať domácnosti, deťom a ešte mať poriadok v mojom pracovnom kútiku v spálni, čo ma len viac a viac frustrovalo a stresovalo.
Pred Vianocami 2016 som sa rozhodla upratať látky a materiál, ukončiť šitie a odniesť všetko k mojim rodičom do mojej bývalej dielne. Dokončila som poslednú objednávku a zatvorila som na chvíľku dvere za šitím.  A doteraz sú tie dvere zatvorené.
Vďaka tomu, že som sa zbavila pohľadu na ten chaos, vďaka tomu, že necítim boľavý krk a tŕpnutie rúk z neustáleho šitia, mohla som sa konečne sústrediť na to, čo sa mi moje celé vnútro snažilo už tak dlho povedať – SPOMALENIE. Potrebovala som to ako soľ. Spomaliť. Vypnúť. Proste len byť.
Našťastie to všetko vyšlo tak, že manželovi sa podarilo nájsť prácu a ja som už nemusela až tak veľmi drieť, aby sme poplatili všetko, čo treba.
Začala som znovu žiť. Alebo sa aspoň snažím. Krok za krokom. Dávať dokopy seba. Pretože posledné roky, aj keď som určitým spôsobom žila svoj sen (šitie, tvorenie a záujem ľudí o moju prácu), zabúdala som na iné veci, ktoré boli dôležité.
A tak zatiaľ netuším, čo bude ďalej so S.e.N Art. Dávam si toľko času, koľko bude treba, aby som našla odpoveď. Určité riešenia sa črtajú v mojej mysli, zatiaľ ale nechcem predbiehať. Jedno však viem iste – nikdy som nechcela byť „šička“.
Čo milujem a čo ma napĺňa na celom S.e.N Art-e najviac je vymýšľať nové dizajny, vymýšľať a tvoriť nové postavičky, bytosti. Každú jedinečnú a originálnu. Baví ma tá rozmanitosť a sloboda. Čo nechcem je šiť tristo rovnakých medvedíkov alebo bábik. Nechcem, aby S.e.N Art bol „pásovou výrobou“, aj keď s nálepkou handmade.
S.e.N Art nevznikol ako „biznis“. Vznikol ako únik jednej mamy do „iného“ sveta, ako túžba tvoriť a prinášať svojou tvorbou radosť deťom, je ako moje piate fiktívne dieťa. To, že sa z neho stal celkom slušný príjem počas materskej, je druhá potešujúca vec, ktorá nám veľmi pomohla. 
Ale snaha urobiť z toho väčší „podnik“, „firmu“, ktorá bude vyrábať hračky, stroskotala viackrát na rôznych veciach. Jednak nie je možné, aby som šila tie množstvá hračiek sama a pri snahe nájsť vhodných adeptov na šitie hračiek som narážala na jeden problém za druhým. Nefungovalo to. A dnes som za to rada. Všetko má a malo svoj zmysel.
S.e.N Art nekončí, len zatiaľ oddychuje a ja presne neviem, aký vlastne ďalej bude. Viem ale, že tvoriť neprestanem. Pretože je to veľká a dôležitá súčasť môjho života:)
Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma na mojej ceste podporovali a stále podporujete. Ďakujem za vaše pochopenie, že momentálne na objednávku šiť hračky nemôžem. Verím totiž, že v hračkách to cítiť – tú energiu, keď ich šijete s láskou a nadšením. A keď to práve necítite, nemali by ste to robiť.  Ďakujem za vašu trpezlivosť.

dojčenie

Zázračný liečivý dotyk – kontakt koža na kožu
Prvý tohtoročný príspevok píšem až dnes, pretože koniec starého roka a začiatok nového bol (a ešte je) pre mňa veľmi búrlivým obdobím. Akoby niektoré zásadné zmeny – sťahovanie, pôrod nášho štvrtého bábätka a mnohé iné veci, na mňa doľahli až teraz…No ale o tom som nechcela. Chcela som sa s vami podeliť o úžasný dar, ktorého silu som si naplno uvedomila až teraz, pri štvrtom dieťati…
foto: pixabay.com
Je zvláštne, ako na niektoré veci človek príde až postupom času a až pri štvrtom dieťati v mojom prípade. O dôležitosti kontaktu koža na kožu (skin to skin) pre bábätko som vedela síce už skôr, konkrétne pri treťom bábätku, ale nejako mi nenapadlo využiť tento úžasný dar a liek v rôznych prípadoch, najmä v chorobe.
Pri štvrtom bábätku som mala možnosť zažívať kontakt koža na kožu častejšie. Aj kvôli tomu, že Tomáško bol veľmi uplakané a náročné bábätko. Keď som už niekedy nevedela, ako ho upokojiť a utíšiť, vyzliekla som sa do pol pása, jemu nechala len plienku, položila ho na seba a tak sa vždy upokojil. Bolo to ako zázrak, vždy to zabralo. Nadojčil sa v tejto polohe, často mi tak aj zaspal a často sme tak spávali aj v noci.
To bolo však skôr v prvých týždňoch a mesiacoch.
Tieto Vianoce boli ťažké, pretože Tomáško mal svoju prvú chorobu aj s horúčkami, ktoré presahovali 39°C. Nie som veľmi na zrážanie teploty liekmi, lebo verím, že horúčka má svoj zmysel, no pri našom malom chlapčiatku, ktoré celé horelo, mi bolo strašne. Pozná to asi každá mama – keď je dieťa choré, akosi sa nevieme poriadne na nič sústrediť a želáme si len, aby to už bolo za nami a aby to nebolo nič vážne.
V tých horúčkach, kedy náš Tomáško vyzeral ako handrová bábika, nám veľmi pomáhal kontakt koža na kožu (teda on len v plienke a tenkých pančuškách a ja do pol pása vyzlečená a navrch som si prehodila mikinu). Takto sme trávili veľa času, nosila som ho v šatke alebo v Manduce, spievala mu, dojčila takmer nonstop.
Takýto kontakt sa odporúča aj na znižovanie teploty, no ja som mu teplotu nemerala každú chvíľku (vlastne za celú chorobu asi len dvakrát, pretože nemáme bezdotykový teplomer a nechcela som ho dráždiť meraním teploty v zadočku), takže neviem, či to malo na teplotu vplyv.  Párkrát sme mu ale dali aj sirup od teploty, aby si trošku vydýchol a uľavilo sa mu.
Vedela som napríklad, že kontakt koža na kožu zvyšuje tvorbu mlieka. Nikdy som to však nezažila na vlastnej koži v takej sile ako pri tejto chorobe. Mala som zrazu mlieka toľko ako v prvých týždňoch po pôrode. Prsia som si ani nespoznávala!
Toto mám teda potvrdené a môžem povedať, že ak potrebujete podporiť tvorbu mlieka, kontakt koža na kožu robí doslova zázraky.

 

bábätká a deti, recenzie

Prvé krôčky a čo na nôžky?


Ani neviem, ako to ušlo, no náš najmenší drobec sa po krátkej fáze plazenia začal veselo stavať na nožičky. Postaví sa hocikde a keďže nemáme koberce, len plávajúcu podlahu, všade sa mu šmýkalo. Tak som si povedala, že je už čas na prvé „boty“.

Prvou voľbou boli „ponožko-papuče“ s protišmykovou podrážkou. Problém ale bol v tom, že Tomáškovi bolo treba každú chvíľku papučky naprávať, pretože sa mu neustále vyzúvali a bolo to o nervy. Prípadne si ich veselo dával dolu on sám.

Pri tretej dcérke som mala super kožené capačky, ktoré mi priniesla sestra z Anglicka a pamätám, že to bola naozaj perfektná vec. Emka sa v nich naučila robiť svoje prvé nesmelé krôčky a vynosila ich veľmi dlho. Tie som však už nemala (a keby aj, boli ružové s mačičkou:))), tak som sa rozhodla malému také zaobstarať.

Zarazila ma však veľmi široká ponuka capačiek. Také, onaké, všelijaké. Našťastie som narazila na obchodík www.nanozky.sk, kde som dostala potrebné rady a odporúčania ohľadom vhodných capačiek podľa veľkosti nožičky nášho Tomáška. Nevedela som napríklad, že capačky sa vyberajú nielen podľa dĺžky chodidla ale aj podľa šírky, aby malo dieťatko dostatok miesta na voľný pohyb nožičky.

Po zvážení viacerých možností sme sa rozhodli pre capačky Fiorino, krásne hnedé s obrázkom bagra, ktoré drobcovi schválili aj jeho dve sestry (vraj sú dostatočne frajerské pre nášho malého princa:).
Páči sa mi aj to, že sú vyrobené z certifikovaných materiálov, prírodnej kože a sú ručne šité v Európe.

Protišmyková úprava

Capačky Tomáškovi perfektne sadli na nožičky. Vôbec sa nevyzúvajú vďaka super strihu a majú protišmykovú podrážku, takže v nich nehrozí pošmyknutie. Nosí ich denno-denne už pár týždňov a stále si držia tvar, nie sú „vyčaptané“.

A prečo som sa vlastne rozhodla pre takýto typ prvých „topánočiek“? Pri prvých dvoch deťoch som hneď, ako sa začali stavať a chodiť popri nábytku, bežala do obchodu kúpiť papučky s vysokou pätou a samozrejme, tvarovanou stielkou. Také rady som vtedy dostávala od všetkých naokolo a verila som, že robím to najlepšie.

Tomáškove prvé „boty“

Postupne som sa ale dopracovala k tomu, že čím ďalej, tým viac sa mi pozdáva nechať nôžky vyvíjať sa prirodzene bez „uväznenia“ vo vysokých papučkách s tvarovanou stielkou a podobne.
Nožička sa v mäkučkých capačkách v podstate správa, akoby bola naboso a capačky akurát chránia pred pošmyknutím či chladom.

Aj po tom, ako Tomáško vyrastie z capačiek a bude mu treba už také ozajstnejšie topánočky na prvé kroky, pôjdem zrejme skôr smerom „barefoot“ alternatívy.