Nezaradené

Karavanom do Chorvátska

Z dovolenky sme už pár týždňov doma, no až teraz sa dostávam k napísaniu článku o našom karavanovom dobrodružstve. Po dlhých štyroch rokoch sa nám podarilo konečne „vypadnúť“ na nejaký ten týždeň k moru. Keďže my máme radi spontánne nápady, rozhodli sme sa skúsiť to tentokrát karavanom. Dovolenka so štyrmi deťmi v karavane je pre niekoho možno dosť desivou predstavou, no my sme sa na to veľmi tešili.

Na internete sme si našli malý kemp na ostrove Murter – Mini camp Lasatka. Veľa informácií o ňom sme na internete nenašli, mal na stránke len pár hodnotení (pozitívnych), tak sme skôr len dúfali, že to bude fajn. A veruže bolo!

Karavan sme si požičali a na posledný augustový týždeň sa stal naším domovom. Veľmi som ocenila, že v karavane už bolo nachystané všetko dôležité – riady, príbory, posteľná bielizeň, sedenie na von. Cesta bola úžasným zážitkom najmä pre naše deti, ale aj pre mňa a manžela – predsa len to bolo iné ako ísť klasicky autom.

Šli sme na noc, ako je už u nás zvykom. Kvôli deťom – cestu zvyknú v noci v pohode prespať, takže sa nám to zdalo ako najlepšia možnosť. Hoci náš najmladší pasažier až tak cesty autom nemusí a miestami to s ním bolo náročnejšie, lebo sedieť v autosedačke sa mu nepáčilo.

Zážitkom bolo dostať sa s tým obrovským autom do kempu cez uzučké uličky, ale manžel to zvládol na jednotku.

Po príchode na miesto sme boli naozaj milo prekvapení miestom – kemp maličký, väčšinou Nemeckí „karavanisti“, domáci úžasne ochotní vyjsť v ústrety, prostredie nádherné, pláž kúsok pod kempom, večer ticho a tma (ale že ozaj TICHO a TMA:). Trošku som sa obávala toaliet, predsa len nemusím verejné záchody, ale boli sme milo prekvapení. Všetko nové a čisté a nepamätám si, že by som niekedy musela čakať, hoci tam boli len dve dámske WC a jedna sprcha, ktorá bola tiež takmer kedykoľvek voľná. Páni mali, samozrejme, oddelené toalety aj sprchu.

Neviem, či to bolo tým, že väčšina „karavanistov“ sa sprchuje a využíva toalety priamo v karavane, alebo sme len jednoducho mali šťastie a chodili v čase „nie veľkého provozu“:) My sme WC v karavane nevyužívali (radi sme si ušetrili prácu s čistením chemického WC…).

Pod kempom bola dosť kamenistá, respektíve skalnatá pláž, čo nebolo veľmi vhodné pre deti. Preto sme chodili kúsok ďalej (asi 5 minút cesty) na pláž s kamienkami a pieskom. Doteraz som nikdy nezažila v Chorvátsku pieskovú pláž, ale táto bola naozaj luxusná (žiaľ, aj počet ľudí poukazoval na to, že je to obľúbená pláž). Do vody sa dalo ísť aj naboso a voda bola nádherne modrá, priezračná, úžasná – pripadala som si ako niekde v exotike:)

naša „exotická“ piesková pláž

Prekážali nám síce počty ľudí na pláži, no my sme nejako veľa miesta nepotrebovali – väčšinu času sme trávili buď vo vode (tam sa tí ľudia už nezdali tak „nahustení“), alebo prechádzaním sa kade-tade, prípadne naháňaním nášho najmenšieho dovolenkára. Ten si veru pohyb užíval a utekal všetkými smermi. Ale tak máme aj pár fotiek, ako pekne sedí na kamienkoch a hrá sa s vedierkom:)

Keďže nás ale nebaví len tak sa čvachtať v mori alebo ležať na pláži, boli sme nadšení, keď sa nám podarilo nájsť mólo, z ktorého sa dalo skákať. A že sme si zaskákali. Skákali aj naši dvaja starší a bol to ohromný zážitok! Všade tam bola naozaj krásne čistá voda a aj vo väčších hĺbkach bolo vidieť až na dno.

výhľad z nášho karavanu

Deti veľmi túžili vyskákať sa na nafukovacích „preliezačkách“ na mori – táto atrakcia bola v meste, kam sme chodili každý večer na prechádzku. Túžbu sme našim deťom splnili, no kvôli 5-ročnej dcérke musel ísť ako sprievod aj jeden z nás dospelých.

Najskôr som sa teda „obetovala“ ja, zatiaľčo manžel čakal s Tomáškom na pláži. Tešila som sa, ako sa tam s deckami vybláznim. Z omylu ma vyviedla ale hneď prvá situácia, kedy som sa z vody nevedela dostať hore (boli tam nejaké držadlá, za ktoré ste sa museli vytiahnuť hore). Pripadala som si ako tuleň, ale nakoniec som to nejako zvládla. Veľmi rýchlo som ale pochopila, že v mojom prípade zvládnem vyliezť asi len na jednu šmykľavku, tú najmenšiu… Moje nadšenie zhaslo ako plameň sviečky vo vetre a dobrovoľne som prenechala túto zábavku manželovi, ktorý ma ochotne vystriedal.

nafukovacia atrakcia, ktorá na prvý pohľad vyzerá nenáročne…

V karavane sme si sami varili (ešte nikdy sme vlastne neboli na dovolenke s polpenziou či plnou penziou, alebo aspoň raňajkami, stravu si vždy riešime sami) a bolo to celkom v pohode. Až na to príšerné teplo, ktoré sálalo z hrncov a pridávalo na teplote už tak dosť prehriatemu vzduchu v karavane. Ale zvládli sme.

Deti sa potešili, že v kempe sú aj nejaké tie zvery, konkrétne dve mačky. Ja mačky veľmi v obľube nemám, ale na druhú stranu bolo fajn, že deti mali nejakú tú zábavku aj v dobe, keď sme práve neboli na pláži.

deti a mačka:)

Každý večer sme chodili na prechádzku do mesta – dali sme si zmrzlinu, niečo sme zjedli a užívali sme si tú úžasnú večernú prímorskú atmosféru. Občas teda spestrenú nervozitou nášho najmladšieho, či súrodeneckými hádkami starších, ale tak bez toho by to nebola rodinná dovolenka:)

Celý týždeň nám krásne svietilo slnko, sem-tam s nejakými mráčikmi. Mali sme v pláne odísť v piatok večer, opäť na noc, aby deti počas cesty spali. V piatok ráno nás však zobudila búrka. Dážď silnel a predpoveď ukazovala, že pršať bude celý deň a aj pár nastávajúcich dní. Tak sme prehodnotili naše plány a rozhodli sme sa vyraziť domov už v piatok ráno.

V karavane je jednoducho dosť málo miesta na to, aby sme tam prečkali celý upršaný deň so štyrmi deťmi, z toho jedno veľmi aktívne vo veku 1,5-roka 🙂

A tak sme šli s tým, že cestou sa niekde ešte zastavíme, aby nám ušiel čas. Na Plitvických jazerách sme už boli, tak sme sa rozhodli pre Národný park Paklenica. Vyzeralo to naozaj zaujímavo a ja som sa veľmi tešila, že uvidíme zasa kus nádhernej prírody. Vyzbrojení kočíkom aj Manducou sme sa teda vybrali do Paklenice. Zaplatili sme vstupné, jeden zo zamestnancov sa s údivom pýtal manžela, či sú všetky tie štyri deťúrence jeho. Po manželovej kladnej odpovedi sa ešte tento pánko spýtal, či ich má všetky s jednou ženou a keď manžel prikývol, ujko neveriacky kukal. No, zrejme sme boli pre neho zaujímavým úkazom:)

Ešte sme sa pre istotu spýtali, či je v pohode prejsť turistickú trasu aj s kočíkom. Moja angličtina nie je až taká hrozná, takže som sa vedela spýtať túto jednoduchú otázku a tiež nebolo ťažké rozumieť odpovedi: „Yes, no problem!“. Natešení sme sa teda vybrali s kočíkom na prechádzku Paklenicou.

Tí, čo tento Národný park poznáte, isto viete, že sme ďaleko nedošli. Vlastne sme to otočili veľmi rýchlo a kočík sme odparkovali v karavane. Neviem, či zamestnanec mojej otázke dobre nerozumel, alebo mal len nezvyčajný zmysel pre humor, prípadne z angličtiny ovládal len vetičku „Yes, no problem“, každopádne s kočíkom to bolo úplne bez šance. To sme pochopili veľmi rýchlo.

„pohodové“ chodníky v Paklenici

Manduca nám však tiež veľmi nepomohla, lebo Tomáško chce všade po vlastných, zo zásady sa nechce držať nikoho za ruku a všade najradšej chodí behom. Pri pohľade na kamenné a skalnaté cestičky nám bolo jasné, že toto náš drobec po vlastných nemá šancu zvládnuť. Ja s ním v Manduce som si tiež netrúfala, takže ho napokon niesol manžel na chrbte. Tomáško nám ale dával jasne a hlasito najavo, že takto si to nepredstavoval a že nám výstup bude „spríjemňovať“ až do nepríčetnosti.

Paklenica

Niekde uprostred nášho výstupu sme streli pár Slovákov, ktorí sa zmilovali a úprimne nám povedali, aby sme ďalej ani nešli. Pretože to najkrajšie z celej trasy je vraj práve tam, kde sme a tam hore to aj tak za veľa nestojí. Videli našu situáciu s malým nervóznym krpcom vzpierajúcim sa v nosiči a ďalšími troma mierne otrávenými deťmi, takže nám chceli pomôcť svojou úprimnosťou. Veľmi som to ocenila, pretože som podvedome cítila, že Paklenice máme všetci asi tak akurát dosť. Tým nechcem povedať, že toto miesto nestojí za to, alebo že by som nemala chuť ísť sa pozrieť až hore. Problém bol v našej zostave – pre Tomáška to bolo utrpenie, nič z toho nemal, muž a ja sme boli mierne nervózni z Tomáškových protestov a zvyšok našej „posádky“ mal už v podstate tiež dosť.

A tak sme to niekde v polke cesty otočili a šli sme späť. Po chvíli sme zistili, že sa nám ani nemohlo stať nič lepšie. Kúsok od karavanu sa totiž spustil taký lejak, že by sme boli zmokli totálne do nitky.

S Paklenicou sme sa teda rozlúčili dosť rýchlo, ale nevadí:) Niekedy nabudúce snáď.

Cestou späť sme ešte chceli pozrieť Záhreb. Zišli sme teda z diaľnice a tešili sa na večernú prechádzku týmto mestom. Rýchlo sme však zistili, že zaparkovať s karavanom nie je také isté ako zaparkovať s obyčajným a hlavne teda menším autom:) Spravili sme pár okruhov mestom v snahe nájsť miesto na parkovanie, ale Tomáško už začínal strácať nervy. Tak sme si povedali, že je fajn, že sme Záhreb videli aspoň z auta a rozhodli sme sa vydať na cestu domov.

Toľko asi moje spomienky na našu „karavanovú“ dovolenku, na ktorú isto nikdy nezabudneme my ani naše deti.

 

 

 

 

recenzie, rodičovstvo

Pri mojich štyroch deťoch som sa naučila toho veľa o živote. Jednou z hlavných právd je, že deti rastú príliš rýchlo. Tak veľmi som si chcela zapamätať všetky tie dôležité veci – prvý úsmev, prvý zúbok, prvé slovo, prvé krôčiky, … Ono sa to ešte ako-tak dalo pri prvom dieťati, kedy som si tieto veci poctivo zapisovala. Lenže ako detí pribúdalo, bolo času menej a menej a akosi som nestíhala. Nehovorím, že je to životne dôležité, no je pekné mať pamiatku na tieto významné kroky v živote našich detí.

Okrem rôznych knižiek tipu „Prvý rok nášho dieťatka“ sú dnes aj iné možnosti, ako si uchovať tie dôležité míľniky našich drobcov. Jednou z nich sú míľnikové kartičky. Milé obrázkové kartičky, s ktorými odfotíte vaše dieťatko a vaša spomienka tak zostane navždy zachovaná.

Ja som tieto kartičky objavila dosť neskoro pre nás, keďže náš najmladší už má 1,5 roka. Hľadala som však nejaký vhodný darček pre bábätká, ktoré sa narodili našim známym. Chcela som niečo milé a originálne. Vtedy som si spomenula, že som niekedy niekde videla míľnikové kartičky, ktoré dokonale spĺňali moju predstavu o takomto darčeku.

Continue Reading

podnikanie, práca z domu

Časté chyby v handmade podnikaní (časť 3.)

V prvých dvoch častiach seriálu „Časté chyby v handmade podnikaní“ som sa venovala téme príliš širokého záberu a cenám. Ďalšia časť seriálu o častých chybách v handmade podnikaní by sa dala nazvať „Ja sama a všetko“. Koľké z nás tak fungovali alebo stále fungujú. Robia úplne všetko od výroby daného produktu, cez jeho fotenie, úpravu fotiek, nahadzovanie do e-shopu alebo na predajné stránky, následný marketing, balenie, nosenie na poštu, vystavovanie faktúr a ja neviem čo všetko ešte.

Spočiatku sa to, samozrejme, zvyčajne inak nedá a je normálne, že si človek všetko musí porobiť sám, kým sa mu začne vôbec generovať nejaký zisk. Lenže problém je, že veľa ľudí má pocit, že tá správna doba na „outsourcing“, teda delegovanie niektorých činností na niekoho iného, akosi stále neprichádza. A tak robia všetko sami, aj keď už im podnikanie celkom pekne beží a generuje pravidelný zisk.

Moja skúsenosť

Ja som tak fungovala tiež. Robila som všetko a spočiatku mi to neprekážalo, lebo toho nebolo až tak veľa. Lenže postupne sa situácia menila a práce bolo čoraz viac. Ubíjali ma papierovačky, náročné bolo aj balenie predaných hračiek a posielanie balíčkov. Potom prišiel e-shop, o ktorý bolo treba sa starať – minimálne dopĺňať produkty a vybavovať objednávky, inak som sa mu, chudáčikovi, veľmi nevenovala. Popritom som bola tiež mamou na plný úväzok, starala sa o domácnosť, varenie a aby toho nebolo málo, stále som tiež po troche písala články. Jednoducho, robila som to všetko a často som nevedela, kde mi hlava stojí.

Continue Reading

rodičovstvo

Vždy som obdivovala moju mamu, ako zvládala chodiť do práce a starať sa o štyri deti. V dobe, keď neboli jednorazové plienky ani vlhčené utierky a o umývačke riadu mohli ženy len snívať. Muselo to byť ťažké, navyše v dobe, kedy sa tak akosi predpokladalo, že okrem detí je aj domácnosť výsostnou záležitosťou ženy.

Dnes som ja sama mamou štyroch detí. Do práce nechodím, ale od prvej materskej dovolenky pracujem z domu. Najskôr ako externá redaktorka, potom sa k tomu pridalo aj šitie hračiek, z ktorého sa stalo moje malé podnikanie.

A som unavená a vyčerpaná. Keď sa na to pozriem z pohľadu mojej mamy, tak sa niet na čo sťažovať. Máme dnes toľko vymožeností, ktoré nám uľahčujú život s deťmi.  No aj tak som veľmi unavená a často úplne vyčerpaná.

Nedávno som zachytila článok o tom, že mamy na rozdiel od mužov, majú navyše takzvané „mental load“ alebo mentálne zaťaženie. Je to niečo, čo vám možno ani nenapadne brať ako nejakú „prácu“. Ale je to veľmi zaťažujúce a udržiava to našu myseľ v neustálom pohybe.

O čo vlastne ide? Predstavte si, čo všetko taká bežná mama cez deň rieši. Ja mám štyri deti a zoznam je veľmi dlhý. Spomeniem len pár vecí z toho všetkého – ja som tá, ktorá zabezpečuje, aby náhodou nedošli zásoby plienok. Ja riešim nákup potravín a teda musím mať prehľad, čo treba kúpiť. Ktorému z detí treba kúpiť nové topánky, kedy máme termín u zubára či iného lekára, kedy treba zaplatiť taký či onaký šek.

Ja riešim, či mali deti raňajky alebo večeru, či si večer všetci vyčistili zuby (dvom mladším ich stále čistím ja sama), či sú osprchovaní, či majú všetci aspoň jeden pár čistých ponožiek, či netreba vyprať uteráky, kedy som naposledy prezliekala posteľnú bielizeň v manželskej posteli a v posteliach našich detí.

Je na mne, aby sa pravidelne dopĺňala nádobka s tekutým mydlom, dokupovali šampóny a keby som neodnášala prázdne rolky toaletného papiera, dnes by sa na našom WC-ku nedali otvoriť dvere.

Že treba vyhodiť z chladničky „zabudnutú“ polievku, ktorá tam už trčí pekných pár dní, si všimnem tiež len ja. Inak by tam trčala ešte ďalších pár dní, týždňov či mesiacov, netrúfam si odhadnúť.

Ja riešim, čo budem zasa zajtra variť a tak, aby to zjedli aspoň tri z našich štyroch detí (čo je veľký úspech, lebo ulahodiť všetkým štyrom ja takmer nemožné). Ja premýšľam o tom, aký opaľovací krém kúpiť (hocičím ich natierať nechcem), kontrolujem, či nemajú kliešťa, každý deň hľadám x vecí, ktoré moje deti nevedia nájsť (zubné kefky, okuliare, topánky, gumičky do vlasov, kefu na vlasy, či milovanú hračku, ktorá každý večer pred spaním záhadne zmizne…). Veľa z týchto stratených a zapatrošených vecí má momentálne na svedomí náš najmenší drobec, ktorý s radosťou odprace všetko, čo neodprace jeho.

Som to ja, kto dohliada, aby dcérka nosila okuliare a neustále jej to musím pripomínať. Snažím sa dbať na ich pitný režim a prísun čerstvého ovocia či zeleniny, riešim boľavé brušká (to mi pripomína, že nám dochádzajú probiotiká) a hrdlá, boľavé zuby, návštevy lekárov, nákup vitamínov, prípadne liekov.

Počas školského roka som to tiež ja, kto zabezpečuje desiatu, pomáha s prípadnými projektmi, učí sa s nimi, pomáha s úlohami, drží v hlave termíny na zaplatenie zošitov, výletov a všetkého ostatného. Som to ja, kto píše ospravedlnenky, komunikuje s učiteľmi, chodí na rodičovské združenia.

Ja musím predýchavať, keď mi ráno pred odchodom do školy niektoré z dvoch školopovinných detí oznámi, že si zabudlo urobiť jednu maličkú úlohu (a napokon nie je vôbec maličká, ale na dobrých 15-20 minút) alebo nemôžu nájsť pravítko, ktoré zaručene mali v školskej taške či na stole a opäť záhadne zmizlo, alebo mi oznámia, že im nepíše ani jedno pero a zabudli mi to povedať skôr… tieto situácie mi vedia značne „spríjemniť“ deň a verím, že nie som sama, kto ich dôverne pozná.

Toto je len maličká prehliadka „mojej hlavy každodennej“. Okrem týchto bežných vecí riešim termíny odovzdania článkov, donedávna som riešila termíny objednávok hračiek, faktúry, nákup materiálu a kvantum iných vecí.

Manžel odchádza do práce ešte skôr, než vstaneme a prichádza až večer, takže v týždni naozaj väčšinu vecí musím zvládať sama. Vydýchnem si poriadne až cez víkend, keď sme konečne na všetko dvaja.

Mamičky, je toho veľmi veľa, čo denne naša hlava rieši. A tieto „maličkosti“ nikto nevníma a nepovažuje za dôležité. My o nich vlastne ani veľmi nerozprávame, berieme ich tak akosi automaticky, patrí to k nám. Tiež nám ani nepríde, že je to vôbec nejaká „práca“.

Lenže možno to je chyba. Pretože ono sa to nezdá ale táto mentálna „nálož“ dokáže byť brutálna. Až natoľko, že sa pod jej ťarchou mnohé z nás zrútia. „Mamičkovské vyhorenie“ alebo syndróm vyhorenia u matiek dnes nie je ničím výnimočným. Takisto fakt, že nejedna mama počas materskej hľadá útechu v alkohole. Žiaľ, aj taká býva realita.

Byť mamou a zvládať to všetko chce silu. Chce to veľa síl. A my tú silu máme. No chce to aj rovnováhu. Nedá sa ísť naplno až do vyčerpania. Môžeme dať len toľko, koľko máme. Preto nesmieme zabúdať na seba. Na dobíjanie bateriek a na pravidelné „vypnutie“ aspoň na chvíľku.  Ja som to dlho zanedbávala, ale dnes viem, aké je to dôležité…

šité bábiky a hračky, šitie

Po dlhom čase opäť trochu šitia

Tí, ktorí čítate môj blog alebo trochu sledujete SeN Art na Facebooku, asi viete, že som šitie na nejaký čas zavesila na klinec. Donútilo ma k tomu viacero faktorov a cítila som, že jednoducho potrebujem pauzu. Nedalo sa to už celé zvládať, s malým uplakaným bábätkom a kopou iných problémov to nešlo. Tá pauza mi padla veľmi dobre a vlastne cítim, že k šitiu v takom množstve ako predtým, sa už vrátiť nechcem.

Chcela som vám ale napísať o tom, ako som ušila moje prvé hračky po tej dlhej pauze. Išlo o štyri bábiky a dvoch medvedíkov. Jedného dňa som si uvedomila, že mám chuť sadnúť si za šijací stroj a niečo vytvoriť. Ten pocit mi bol veľmi dobre známy, žila som s ním niekoľko rokov:) Potom prišlo niečo ako vyhorenie a ja som zrazu nebola schopná pozrieť sa na šijací stroj, látky ani nič, čo so šitím súvisí.

Preto som mala stále akési obavy a zábrany a prvé zapnutie stroja pre mňa bolo veľmi zvláštne. Akoby som sa bála… V hlave mi lietali myšlienky na tie uplynulé roky a najmä tie posledné ťažké chvíle, kedy mi už šitie prerastalo cez hlavu, kedy mi už neprinášalo radosť ale skôr stres. Ale predýchala som to a pomaličky som začala strihať látky, kresliť, špendliť a… šiť.

Bolo to naozaj zvláštne. Ja, ktorá som niekoľko rokov za šijacím strojom trávila každú voľnú chvíľku, som si pripadala ako úplný nováčik. Našťastie zistila som, že šiť som nezabudla:) Šila som pomaličky, trvalo mi to oveľa dlhšie než predtým, ale o to väčšiu radosť som z výsledných hračiek mala. Štyri copaté bábiky (na fotke sú len tri, lebo jedna bola rovnaká ako tmavovláska uprostred:) a dvaja medvedíci sa zrodili, aby mohli robiť radosť detičkám. 

Bábiky si našli svojich majiteľov hneď v prvý deň, ako som ich nahodila na stránku, rovnako aj jeden medvedík. Bol to krásny pocit, veľmi ma potešil záujem ľudí o moje hračky. Cítila som opäť aspoň kúsok tých „starých známych“ pocitov, keď vaša práca má pozitívne odozvy, keď vám ľudia píšu, ako si želajú práve hračku od vás na narodeniny pre svoje dieťatko, keď vám potom píšu, akú radosť hračky urobili.

SeN Art zatiaľ stále oddychuje a šijem len výnimočne, keď naozaj cítim, že chcem (a samozrejme, keď mám čas, čo je len málinko kedy:))). Prezradím však, že zopár ďalších bábik je už v procese výroby a čoskoro si ich budete môcť „adoptovať“. Presný termín netuším, pretože môj čas teraz ovládajú hlavne naše štyri deti, s ktorými si užívame prázdniny. Sledujte moju stránku na Facebooku.

Krásne letné dni vám želám!

rodičovstvo

Až si vydýchnem…

Veľakrát som si povedala, že až budem mať viac času, budem robiť to či tamto. Hlavne viac sa venovať deťom, tráviť s nimi viac času, rozprávať sa, hrať sa, jednoducho byť s nimi. Ale aj to, že sa začnem konečne starať o svoje zdravie, lebo cvičenie som odkladala posledné roky stále na „od zajtra“. A veľa iných vecí…

No viete, čo sa stalo? Dnes sa pozerám na svoje deti, ktoré sú už dosť veľké a zostalo mi tu už len posledné „bábätko“, ktoré má už 1,5 roka. Čas nezastavíme. A čakať na to, že raz budeme mať viac času, že raz si vydýchneme a budeme robiť všetko to, čo by sme chceli a na čom skutočne záleží, je dosť riskantné. Lebo jediné, čo je isté, je dnešok, táto chvíľa.

Vďaka môjmu nedávnemu depresívnemu obdobiu a „takmer nervovému zrúteniu“ som si uvedomila, že to, čo bytostne potrebujem (a myslím, že to potrebujú mnohé ďalšie mamy aj „nemamy“), je SPOMALIŤ. Spomaliť a žiť tu a teraz…

Lebo čo ak…

Až si vydýchnem,

pôjdem do lesa a budem počúvať spev vtákov.

Až si vydýchnem,

budem s mojimi deťmi obdivovať pestrofarebné kvety

a mávať na lietadlá.

Budem s nimi hádzať kamienky do potoka

a pozerať sa na kruhy, ktoré kamienky

na hladine vytvárajú.

Až si vydýchnem,

budem kresliť obrázky, ktoré tak dlho nosím v hlave.

A napíšem knihu básní a detských rozprávok.

Až si vydýchnem,

budem si užívať každé jedno dojčenie miesto toho,

aby som počas neho surfovala na internete alebo

vybavovala telefonáty či e-maily.

Budem nasávať tú prekrásnu vôňu bábätkovskej pokožky.

Budem hladiť tú malú hlávku, jemné líčka a rozplývať sa

pohľadom na to dokonalé Božie dielo, ktorým každé dieťa je.

Až si vydýchnem,

začnem sa starať o svoje telo, zdravo sa stravovať,

cvičiť. Budem behať, plávať.

Až si vydýchnem,

budem premýšľať o svojich snoch a o tom, ako ich naplniť.

Až si vydýchnem,

budem pracovať na zlepšení manželstva, prehĺbení lásky.

Až si vydýchnem,

doprajem si masáž svojho uboleného chrbta.

Až si vydýchnem,

pôjdem navštíviť kamarátku, ktorú som tak dlho nevidela.

A starého otca do domova dôchodcov.

Až si vydýchnem,

budem sa viac rozprávať s mojimi deťmi, počúvať ich zážitky,

starosti i radosti. Budem sa s nimi smiať alebo plakať.

Budem ich držať v objatí dlhšie ako pár sekúnd.

Až si vydýchnem,

pôjdem na všetky tie miesta, o ktorých celý život snívam.

A budem počúvať pieseň mora a tiché šepkanie oceánu.

Budem tancovať na pláži, pozorovať západ slnka.

Až si vydýchnem, budem viac žiť a menej prežívať…

 

No až si vydýchnem, nebude už na to všetko neskoro?

Čo ak zistím, že moje nohy ma už neposlúchajú a do lesa nebudem

môcť ísť…

Čo ak moje deti už budú veľké na to, aby chceli mávať na lietadlá

alebo hádzať kamienky do vody?

Čo ak zabudnem na všetky tie obrázky,

ktoré som chcela nakresliť a básne, ktoré som chcela napísať?

A čo ak zistím, že už nemám žiadne malé bábätko,

ktoré by sa chcelo dojčiť a bábätkovská vôňa bude len

sladkou spomienkou?

Čo ak bude moje telo už tak unavené a zničené,

že miesto zdravého stravovania a behania budem

chodiť od lekára k lekárovi?

Čo ak zistím, že moje sny už vlastne ani nemôžem splniť,

lebo nebudem mať zdravie ani energiu?

Až si vydýchnem,

nebude už moje manželstvo minulosťou,

pretože nebol čas na jeho budovanie?

Čo ak zistím, že izba môjho starého otca v domove dôchodcov

má už nového obyvateľa?

Čo ak už tu nebudú deti, ktoré by sa chceli deliť o svoje radosti a starosti

a zotrvať v mojom náručí dlhšie ako pár sekúnd?

S ktorými by som sa mohla smiať či plakať?

Keď si vydýchnem,

možno bude moje chatrné zdravie alebo zničené telo

prekážkou na ceste k moru.

A nikdy už nebudem

počúvať pieseň mora ani tiché šepkanie oceánu.

Nebudem tancovať na pláži…

Keď si konečne vydýchnem a budem chcieť začať žiť,

čo ak zistím, že je neskoro?

Čo ak ten čas vydýchnuť si je práve TERAZ?

 

 

 

 

rodičovstvo

„Maminka a vážne ťa neotravujem?“ alebo Keď nám deti nastavia zrkadlo…

Moja drahá dcérka, včera večer ťa veľmi bolel zub. Tak veľmi, že si nemohla spať a každú chvíľku si vychádzala z izby, lebo tá bolesť ťa nenechala na pokoji. Dala som ti liek od bolesti a sľúbila, že na druhý deň hneď ráno pôjdeme k zubárke.

Bolo mi ťa tak ľúto. Muselo ťa to veľmi bolieť. Už dávno som ťa nevidela tak plakať od bolesti. A tabletka nezabrala. Nemohla si spať.

Chcela som ti nejako pomôcť, no nevedela som ako. Ponúkla som ti, aby si si šla ľahnúť ku mne do spálne. Hladila som ťa po vláskoch, cítila ich jemnú, stále detskú vôňu. Dúfala som, že cítiš, ako ťa ľúbim.

Napriek tomu, že sa k tebe niekedy správam tak škaredo. Že kričím. Že sa na teba škaredo pozerám. Že ťa stále napomínam. Že ťa viac kritizujem ako chválim a prijímam takú, aká si. Musím sa ešte veľa učiť.

Tvoje slová, ktoré si mi včera povedala, mi nastavili pravdivé a kruté zrkadlo. Povedala si: „Maminka, a vážne ťa tým neotravujem?“ Ach, zlatko moje nádherné. Slzy mi tečú po tvári, keď si predstavím, ako si sa musela cítiť.

Bolel ťa zub. Potrebovala si uistiť, že to bude dobré. Potrebovala si cítiť lásku. Bezpečie. A tak si šla za mnou. No stále si sa bála, že ma obťažuješ svojimi problémami. Že ma obťažuješ svojou bolesťou. Svojou prítomnosťou. Lebo mamička má vždy toľko na práci…

Toľkokrát som ti dávala najavo svojím konaním, že ma otravuješ. Že mi prekážaš v práci. V niečom dôležitom. A pritom som prehliadala TEBA. To skutočne dôležité v mojom živote.

zdroj: pixabay.com

Toľko vecí malo prednosť pred tebou. Toľkokrát si musela pochybovať o mojej láske. Toľkokrát si sa musela báť a možno si sa rozhodla nepovedať mi veľa vecí… aby si ma neobťažovala.

Chcem, aby to bolo inak. Chcem byť pre teba majákom, ku ktorému sa kedykoľvek môžeš vrátiť. Chcem byť mamou, ktorá tu bude vždy pre teba. Ktorá odhodí všetko, len aby ťa mohla objať, vypočuť, pohladiť po vlasoch či po tvári.

Dúfam, že nie je neskoro. Dúfam, že škody, ktoré som napáchala, sa dajú aspoň čiastočne napraviť. Dúfam, že to nie je stratené. Dúfam, že mi môžeš odpustiť. Dúfam, že ťa dokážem presvedčiť o tom, ako veľmi ťa ľúbim a ako veľmi mi na tebe záleží. Dúfam, že ťa dokážem presvedčiť o tom, že ma nikdy neotravuješ a neobťažuješ. Pretože nič nie je v danej chvíli dôležitejšie ako TY!

podnikanie, práca z domu

Časté chyby pri handmade podnikaní (časť 2.)

Jednou z veľmi častých chýb pri handmade podnikaní sú ceny. Stanoviť si primeranú cenu za svoj handmade produkt je úloha neľahká. Vo väčšine prípadov sa stretávam s tým, že výrobcovia svoje produkty podceňujú a predávajú ich príliš lacno.

Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať ako dobrá taktika, sama som sa presvedčila, že to tak nie je. Tiež som kedysi začínala a moje látkové hračky nestáli hneď toľko, ako je tomu dnes. Jednak preto, že dnes sú už certifikované a na inej úrovni než kedysi, ale aj preto, že som si začala oveľa viac uvedomovať hodnotu vlastnej práce a času.

Prečo tie nízke ceny?

  • Strach, že sa kvôli vyššej cene nebudú moje vecičky predávať 

    Nízka cena možno priláka väčší počet zákazníkov, no v konečnom dôsledku to nemusí byť až tak výhodné. Prečo? Keď si napríklad predstavím, že by som mala objednávku na 20 látkových bábik (jedna trvá komplet okolo 2,5-3 hodín) a predávala by som ich po 10Eur alebo 15Eur (moja cena za bábiku je v súčasnosti 28,5Eur a nie som platca DPH), robila by som ich čoskoro s nechuťou, až odporom. A keďže handmade výroba je do veľkej miery záležitosťou srdca, nebolo by to už ono.

    Vážme si svoj čas a energiu, ktorú do našich handmade výrobkov vkladáme a nebojme sa pýtať si cenu, ktorá bude pre nás dostatočná. Tiež mi nejaký čas trvalo, kým som na to prišla, vy sa ale môžete poučiť z mojich chýb:) A okrem toho, vždy je ľahšie dať zľavu, ak vám viac vecičiek zostane ako zdvíhať ceny (viem, o čom hovorím…).

    Okrem toho, nie je zaručené, že nízka cena vám naozaj zaistí vyšší odbyt. Niekedy príliš nízke ceny vyvolávajú v ľuďoch pochybnosti o kvalite výrobkov a radšej si kúpia aj tak drahšie.

  • Viem to urobiť lacnejšie než tá druhá… 

    No áno, urobiť niečo podobné alebo takmer rovnaké a dať to za polovicu ceny dotknutého výrobcu, je pomerne častá praktika. Aj mňa sa párkrát ľudia pýtali, či by som im vedela ušiť takú či onakú vecičku (poslali odkaz na fotku výrobku nejakého handmade tvorcu), ale za nižšiu cenu. Najlepšie aspoň za polovicu. Viem, že veľa výrobcov na to v pohode „kývnu“, pretože zarábať treba… Ja však verím, že všetko dobré i zlé sa nám vráti a že takýto spôsob fungovania nie je práve férový voči druhým výrobcom. Treba si preto zvážiť, či chceme takto „podnikať“ alebo si budeme vážiť prácu druhých (i tú svoju) a nepodkopávať ich. Veď ani nám samým by sa to nepáčilo. Ako sa hovorí: „Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im.“

  • Ach, čo povedia na tie ceny ľudia?    

    Keď sme šli s hračkami na náš prvý trh,  mala som príšerné obavy, ako budú ľudia reagovať na ceny. Vtedy stála bábika 20Eur (dnes je to 28,5Eur za takú istú bábiku) a ja som sa triasla vždy, keď sa niekto spýtal na cenu. Mnohí ľudia ceny mojich hračiek komentovali, alebo len veľavravne dvíhali obočie. Nebolo to príjemné. Často som počúvala, že si také predsa môžu ušiť doma zo starého oblečenia, alebo že o pár stánkov ďalej majú podobné hračky aj za polovicu.

    Dosť ma to spočiatku trápilo, no postupne som sa naučila nereagovať na to a hlavne nebrať to osobne. Kto chcel, dokázal oceniť, že naše hračky sú certifikované a originálne a zaplatiť danú cenu a kto nechcel, nekúpil. Ja som sa naučila viac veriť svojej práci, vážiť si svoj čas a energiu venovanú mojim výrobkom. Vedela som, čo všetko za tým je (certifikáty, výber kvalitných látok a materiálov, vlastné strihy a postupy, ktoré som krvopotne ako samouk drilovala po nociach, keď deti spali, kopec odrieknutých aktivít, aby som vo voľnom čase mohla šiť…).

    Z toho prvého trhu sme odchádzali s takmer vypredanými hračkami. A s každým ďalším trhom som bola vyrovnanejšia. Otázky na ceny mojich hračiek už neboli pre mňa takým ťažkým orieškom.

  • V obchode si podobné kúpia oveľa lacnejšie

    Nesnažte sa, prosím, pozerať pri tvorbe ceny na to, za koľko sa podobné vecičky predávajú v bežných obchodoch. Vy totiž nie ste „bežný obchod“. Tvoríte vecičky vlastnými rukami, venujete im čas a pozornosť, preto si vaše výrobky zaslúžia aj vyššiu cenu. Pretože oproti tým pásovo vyrábaným hračkám, kabelkám, šperkom alebo čomukoľvek inému, majú tie vaše DUŠU.

Ako stanoviť cenu za handmade výrobok?

Veľa závisí od toho, čo konkrétne vyrábate.Tu je zopár všeobecných tipov, ako postupovať pri tvorbe ceny a čo všetko zohľadniť (v tomto prípade je to handmade tvorca, ktorý všetky vecičky vyrába sám a nemá zamestnanca):

  • materiál potrebný na výrobu
  • čas strávený výrobou
  • čas strávený fotením, úpravou fotografií a podobne je tiež súčasťou vašej práce (ak predávate cez internet). Dobré  fotky sú viac než dôležité
  • ak ide o výrobok na želanie, dostatok času strávite už len dohadovaním sa so zákazníkom na jeho predstavách, preto do úvahy berte aj tento faktor pri tvorbe ceny
  • baliaci materiál (ten si prípadne môžete zarátať do položky „balné“)
  • certifikáty, atesty a rôzne ďalšie podobné záležitosti (napríklad taká certifikácia hračiek je finančne dosť náročný proces a všetko si hradí výrobca sám), prípadne kurzy, ktoré ste absolvovali, aby ste mohli robiť to, čo robíte, atď.
  • cena sa odvíja aj od toho, či ste platcom DPH alebo nie
  • do úvahy berte aj poplatky za správu  e-shopu, provízie z predaja výrobkov, ak predávate cez handmade portály (napríklad na Sashe sa platí provízia 12%, preto mnohí výrobcovia majú ceny na Sashe o túto čiastku navýšené oproti cenám v ich vlastných e-shopoch)
  • ak chcete svoje výrobky predávať aj veľkoobchodne, potrebujete si stanoviť veľkoobchodnú a maloobchodnú cenu. Teda cenu, za ktorú budete predávať  výrobky pri väčšom odbere (pozor, aby ste nezostali na takej cene, ktorá vám horko-ťažko pokryje náklady na materiál, aj tu musíte mať nejaký zisk) a potom cenu, za ktorú budete predávať výrobky samotnému zákazníkovi

Niektoré z týchto vecí sa nedajú celkom zarátať do ceny každého  výrobku. Do veľkej miery je to závislé od toho, o aký handmade výrobok ide. No je dôležité si uvedomiť, že daná vecička nie je len materiál a čistý čas  potrebný na zhotovenie. Je to proces, do ktorého vkladáte kopec energie, času a lásky.

Tip na záver:

Malou pomôckou, od ktorej sa môžete odraziť, je pozrieť si ceny podobných výrobkov na rôznych handmade predajných portáloch. Dostanete sa do obrazu a budete mať približnú predstavu, v akých výškach sa hýbu ceny. Ak sa chystáte predávať aj v zahraničí, odporúčam pozrieť si cenové relácie aj tam (často sú o dosť vyššie než u nás, i keď aj tam sa nájdu čoraz častejšie veľmi lacní handmade výrobcovia – veľakrát sú to výrobcovia z Poľska, Ruska a podobných krajín).

podnikanie, práca z domu, šitie

Časté chyby pri handmade podnikaní (časť 1.)

Každý z nás robí chyby a je to prirodzené. Je však fajn, ak sa môžete poučiť z chýb druhých. A práve preto som sa rozhodla, že sa s vami podelím o veľmi časté chyby, ktoré robia handmade podnikateľky a ktoré som urobila aj ja. V tomto prípade sa zameriam na oblasť, ktorá mi je najbližšia, teda šitie. Myslím ale, že sa dajú aplikovať aj na iné oblasti a že sa v ňom nájde niekoľko ďalších „tvoriliek“. Continue Reading

bábätká a deti, rodičovstvo

Keď chce mamička radu na Facebooku…

Facebook je super v mnohých ohľadoch. Môžete sa pridať do rôznych skupín podľa vašich záujmov a získavať tak cenné rady, informácie, tipy a podobne. Ja sama som členkou všelijakých skupín. Mamičky sa často pridávajú do skupín ohľadom zdravia detí, kde čakajú rady a pomoc v situáciách, kedy si samy poradiť nevedia a k lekárovi sa práve ísť nedá, prípadne zvažujú, či ísť alebo nie. Continue Reading