bábätká a deti, rodičovstvo

Štvrté dieťa zvládnem hravo… alebo nie?

Keď som čakala naše štvrté dieťa, myslela som si, že som už taká ostrieľaná, že ďalšie dieťa ma nemá už čím veľmi prekvapiť. Vôbec som neriešila, či a ako to budem zvládať, vážne som verila, že keď som zvládla tri deti, štvrté zvládnem ľavou-zadnou.

Omyl!

Tehotenstvo a pôrod

Naše štvrté bábätko ma začalo trénovať vlastne ešte pred narodením. Najskôr náš Tomáško, vtedy ešte v brušku, testoval moju trpezlivosť. Prenášala som nejakých 10 dní a nech som sa snažila akokoľvek „rozprávať“ a vysvetľovať Tomáškovi, že už naozaj môže, on si robil po svojom.

Pritom som ale prežívala tak intenzívne „poslíčkové kontrakcie“, že som si aspoň štyrikrát naozaj myslela, že už rodím. Bola som riadne zmätená a pripadala som si ako neskúsená prvorodička, ktorá netuší, či je to už tu alebo nie. Nepomohli žiadne babské recepty na urýchlenie pôrodu a že som skúšala veru všeličo.

Pôrod bol ďalším dôkazom toho, že ani ako štvornásobná mama nemôžete vedieť, čo vás čaká. Dúfala som, že aspoň štvrtý pôrod bude rýchly. Och, ako som sa len mýlila. Tajne som snívala, že aj ja porodím do pár hodín od nástupu kontrakcií. Nič také sa nekonalo.

Kontrakcie začali ráno po poradni, pomaličky sa stupňovali a večer som cítila, že už to je asi tu. Do pôrodnice som dorazila na optimistických 6 cm otvorená. Lenže pôrod sa potom zastavil (vždy sa to u mňa zablokuje, keď prídem do pôrodniceL) a nič sa nedialo. Kontrakcie dokonca zoslabli. Malý sa narodil po dlhých a dlhých hodinách (prišli sme v noci, narodil sa až predpoludním).

Ďalšie prekvapenie mi prichystal vďaka svojej hmotnosti – vážil neuveriteľných 4,4kg, takže trhol rekord v hmotnosti našich detí (prvý syn Samko vážil 3850g, babuľky boli o kúsok ľahšie a Tomáško si teda dal záležať!). Doteraz som však veľmi šťastná a udivená z toho, že pri tak veľkom dieťatku som nepotrebovala nástrih hrádze ani som sa nepotrhala (ďakujem, TomáškoJ).

V pôrodnici mi asi na druhý deň povedali, že Tomáško má zlomenú kľúčnu kosť. Viete si asi predstaviť, ako sa matka čerstvo narodeného bábätka zľakne v takejto situácii. Dozvedela som sa ale, že nejde o nič vážne a že je to pri takých väčších bábätkách časté.

Prvé mesiace

Všetko sme napokon zvládli a ja som verila, že starostlivosť o štvrté dieťa bude lážo-plážo. Zasa som sa ale veľmi mýlila. Tomáško bol najnáročnejšie bábätko zo všetkých štyroch. Veľmi veľa plakal a ja som už niekedy nevedela, ako to zvládnuť. Každá mama, ktorá má doma náročné a veľmi uplakané bábätko, asi vie, o čom píšem.

Ustáť to bolo niekedy nesmierne ťažké. Obzvlášť, keď máte ešte ďalšie tri deti a manžela v práci. Hoci mi pomáhala moja mama, aj tak to bolo náročné obdobie.

A to som verila, že budem popri bábätku naďalej pracovať z domu, ako som bola zvyknutá aj pri predošlých troch deťoch. Tomáško mi ale ukázal, že budem musieť spomaliť.

Naše štvrté dieťa neznieslo byť v kočíku až tak, že prvé štyri mesiace nám kočík stál odparkovaný v chodbe a nepoužitý. Neustále som malého len nosila v šatke, neskôr v Manduce. Bez nosiča nebolo možné vlastne ani fungovať. Doteraz si pamätám, ako som sa stále pohupovala s malým v šatke a ťapkala ho po zadočku, aby zaspal. Niekedy to stačilo, inokedy som musela pustiť ešte aj digestor, to ho upokojovalo.

Miestami som na tom bola tak, že som mala chuť si vytrhať vlasy. Úprimne, ak som bola doma sama bez manžela či mojej mamy, nemala som prakticky ani šancu sa osprchovať alebo si poriadne umyť vlasy. Aj na wc som chodila s malým v šatke alebo nosiči.

Cesta autom bola ako za trest. Malý celú cestu v autosedačke plakal, doslova vrieskal. Ja som bola často celá spotená, kým som sa vôbec vychystala s ním a s dcérkou, ktorú som ešte mala doma (nechodila do škôlky) niekam von. Kým som ho poobliekala, prebalila, naložila do sedačky… to všetko za hrozného a úporného plaču, z ktorého som už občas bola zrelá na antidepresíva.

Veľakrát som počúvala, prečo mu nedám cumlík alebo prečo ho nenechám vyplakať, že by sa naučil a že tým nosením mu nepomáham (ani sebe). Ja viem, že tie rady boli dobre mienené, ale vôbec mi nepomáhali, len som sa cítila ešte viac nepochopená – hovorili mi v podstate, že si za to môžem sama a že si to sama komplikujem.

Ja som však nemala silu ani srdce nechať svoje bábätko vyplakať a na cumlík mám vlastný názor (prvé dve deti ho mali a posledné dve už ho nedostali).

Tomáško bol veľmi náročné bábätko možno aj preto, že ja som bola na tom psychicky zle. Čerstvo presťahovaní do nového domu zaťaženého obrovskou hypotékou, kedy sme nevedeli, či a ako vlastne finančne vyjdeme. Bol to neskutočný tlak. Mala som čo robiť, aby som si poradila sama so sebou, s manželstvom, ktoré na tom nebolo vôbec dobre a s každodennými problémami, ktoré ako matka štyroch detí musíte riešiť. Bolo toho veľa a malý zrejme cítil môj nepokoj a bolesť. Neviem.

V každom prípade som verila, že keď prejdú prvé tri či štyri mesiace, bude to lepšie. Že sa možno konečne niekam dostanem a budem sa môcť venovať trochu aj sebe.

Kritické štyri mesiace za nami – konečne bude dobre?

Tomáško mal potom akýsi útlm a bol vcelku pohodové dieťa. Dokonca v tom čase akceptoval aj kočík a dalo sa s ním ísť aj na nejakú tú prechádzku. Okolo roku, keď sa naučil chodiť, však opäť prišlo u neho šialené obdobie, kedy bol každých desať sekúnd inde. Ako jediné z našich štyroch detí zažil napríklad zlomeninu, takže v jeho 1,5 roku sme mali doma malého sádrovaného pacienta.

Naše štvrté dieťa nám pripravilo mnohé ďalšie horúce chvíľky. Občas sme ho prezývali Tarzan, pretože nebolo asi nič, kam by nevyliezol. Kuchynská linka, stôl, okno, a keď sme sa chvíľku nedívali, tak sa v pohode vybral aj na rebrík – bola to naozaj sekunda, čo som sa nedívala a keď som sa otočila, malý už stál na treťom šteblíku.

Tomáška proste nešlo zastaviť. Bývala som neskutočne vyčerpaná. Manžel, ktorý bol väčšinou od rána do večera v práci, mi hovoril, že ho mám nechať niekedy na starosť starším súrodencom, aby ho zabavili. Bola to krásna predstava, lenže keď viete, čoho je ten malý schopný, bojíte sa ho vôbec s niekým nechať. A on naozaj nebol typ, ktorý by vydržal sedieť pri obrázkovej knižke alebo skladaní kociek.

Myslela som si, že so štvrtým dieťaťom to už bude pohoda. Že zoberiem všetky štyri deti v lete na kúpalisko alebo niekam vlakom na výlet a podobne. Verte či neverte – nenašla som odvahu.

Tomáško proste potrebuje behať a behá stále, odkedy sa naučil chodiť. V aute je hrozný spoločník – hlavne na dlhšie cesty. Všetky naše deti boli úžasné, zvládali cesty aj do Chorvátska bez problémov a často zaspali, len čo sa auto pohlo. Ale Tomáško? Ten vám dá pocítiť, že toto veru pre neho nie je a keď niekam ideme, potrebujem zásobu rôznych zábaviek, ktorými sa ho snažím udržať v autosedačke. Po ceste som teda riadne zmordovaná a vynervovaná.

S manželom sme si povedali, že takéto dieťa sme naozaj ešte nemali. Náš najmladší je neriadená strela. Počas trojtýždňovej cesty do Talianska (kam sme sa vybrali minulý rok v októbri), som si uvedomila, že toto dieťa neskutočne cvičí moju trpezlivosť a dôveru (hlavne asi v jeho anjela strážneho, i keď pochybujem, že má len jedného:)

V kočíku byť nechcel, stále z neho utekal a bolo jedno, či je pripútaný, on sa proste vždy vedel ako Copperfield odtiaľ nejako vyvliecť. V turistickom nosiči sa mu tiež nepáčilo, museli sme ho všelijako spracovávať, aby tam vydržal aspoň na miestach, ktoré boli dosť nebezpečné pre jeho pobehovanie.

Náš malý „tarzan“ je skutočne veľkým učiteľom. Hoci má už tri roky, neustále nás prekvapuje a ukazuje nám, že ako rodičia sa naozaj nemôžete nikdy na všetko pripraviť a že každé dieťa môže byť úplne iné.

Moje predstavy o tom, že štvrté dieťa bude teda zvládnuté „lážo-plážo“ nemohli byť ďalej od reality. Ale som vďačná, pretože ma to učí pokore a trpezlivosti, a aj vďačnosti za jeho úžasnú energiu a živosť, za jeho nefalšovanú radosť zo života (aj keď sa občas musím naozaj pozrieť inde, keď vidím, ako rýchlo beží dolu kopcom alebo skáče z okna na posteľ…).

 

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *