rodičovstvo

Ako to, že sme také unavené, keď sme „len doma“?

Vždy som obdivovala moju mamu, ako zvládala chodiť do práce a starať sa o štyri deti. V dobe, keď neboli jednorazové plienky ani vlhčené utierky a o umývačke riadu mohli ženy len snívať. Muselo to byť ťažké, navyše v dobe, kedy sa tak akosi predpokladalo, že okrem detí je aj domácnosť výsostnou záležitosťou ženy.

Dnes som ja sama mamou štyroch detí. Do práce nechodím, ale od prvej materskej dovolenky pracujem z domu. Najskôr ako externá redaktorka, potom sa k tomu pridalo aj šitie hračiek, z ktorého sa stalo moje malé podnikanie.

A som unavená a vyčerpaná. Keď sa na to pozriem z pohľadu mojej mamy, tak sa niet na čo sťažovať. Máme dnes toľko vymožeností, ktoré nám uľahčujú život s deťmi.  No aj tak som veľmi unavená a často úplne vyčerpaná.

Nedávno som zachytila článok o tom, že mamy na rozdiel od mužov, majú navyše takzvané „mental load“ alebo mentálne zaťaženie. Je to niečo, čo vám možno ani nenapadne brať ako nejakú „prácu“. Ale je to veľmi zaťažujúce a udržiava to našu myseľ v neustálom pohybe.

O čo vlastne ide? Predstavte si, čo všetko taká bežná mama cez deň rieši. Ja mám štyri deti a zoznam je veľmi dlhý. Spomeniem len pár vecí z toho všetkého – ja som tá, ktorá zabezpečuje, aby náhodou nedošli zásoby plienok. Ja riešim nákup potravín a teda musím mať prehľad, čo treba kúpiť. Ktorému z detí treba kúpiť nové topánky, kedy máme termín u zubára či iného lekára, kedy treba zaplatiť taký či onaký šek.

Ja riešim, či mali deti raňajky alebo večeru, či si večer všetci vyčistili zuby (dvom mladším ich stále čistím ja sama), či sú osprchovaní, či majú všetci aspoň jeden pár čistých ponožiek, či netreba vyprať uteráky, kedy som naposledy prezliekala posteľnú bielizeň v manželskej posteli a v posteliach našich detí.

Je na mne, aby sa pravidelne dopĺňala nádobka s tekutým mydlom, dokupovali šampóny a keby som neodnášala prázdne rolky toaletného papiera, dnes by sa na našom WC-ku nedali otvoriť dvere.

Že treba vyhodiť z chladničky „zabudnutú“ polievku, ktorá tam už trčí pekných pár dní, si všimnem tiež len ja. Inak by tam trčala ešte ďalších pár dní, týždňov či mesiacov, netrúfam si odhadnúť.

Ja riešim, čo budem zasa zajtra variť a tak, aby to zjedli aspoň tri z našich štyroch detí (čo je veľký úspech, lebo ulahodiť všetkým štyrom ja takmer nemožné). Ja premýšľam o tom, aký opaľovací krém kúpiť (hocičím ich natierať nechcem), kontrolujem, či nemajú kliešťa, každý deň hľadám x vecí, ktoré moje deti nevedia nájsť (zubné kefky, okuliare, topánky, gumičky do vlasov, kefu na vlasy, či milovanú hračku, ktorá každý večer pred spaním záhadne zmizne…). Veľa z týchto stratených a zapatrošených vecí má momentálne na svedomí náš najmenší drobec, ktorý s radosťou odprace všetko, čo neodprace jeho.

Som to ja, kto dohliada, aby dcérka nosila okuliare a neustále jej to musím pripomínať. Snažím sa dbať na ich pitný režim a prísun čerstvého ovocia či zeleniny, riešim boľavé brušká (to mi pripomína, že nám dochádzajú probiotiká) a hrdlá, boľavé zuby, návštevy lekárov, nákup vitamínov, prípadne liekov.

Počas školského roka som to tiež ja, kto zabezpečuje desiatu, pomáha s prípadnými projektmi, učí sa s nimi, pomáha s úlohami, drží v hlave termíny na zaplatenie zošitov, výletov a všetkého ostatného. Som to ja, kto píše ospravedlnenky, komunikuje s učiteľmi, chodí na rodičovské združenia.

Ja musím predýchavať, keď mi ráno pred odchodom do školy niektoré z dvoch školopovinných detí oznámi, že si zabudlo urobiť jednu maličkú úlohu (a napokon nie je vôbec maličká, ale na dobrých 15-20 minút) alebo nemôžu nájsť pravítko, ktoré zaručene mali v školskej taške či na stole a opäť záhadne zmizlo, alebo mi oznámia, že im nepíše ani jedno pero a zabudli mi to povedať skôr… tieto situácie mi vedia značne „spríjemniť“ deň a verím, že nie som sama, kto ich dôverne pozná.

Toto je len maličká prehliadka „mojej hlavy každodennej“. Okrem týchto bežných vecí riešim termíny odovzdania článkov, donedávna som riešila termíny objednávok hračiek, faktúry, nákup materiálu a kvantum iných vecí.

Manžel odchádza do práce ešte skôr, než vstaneme a prichádza až večer, takže v týždni naozaj väčšinu vecí musím zvládať sama. Vydýchnem si poriadne až cez víkend, keď sme konečne na všetko dvaja.

Mamičky, je toho veľmi veľa, čo denne naša hlava rieši. A tieto „maličkosti“ nikto nevníma a nepovažuje za dôležité. My o nich vlastne ani veľmi nerozprávame, berieme ich tak akosi automaticky, patrí to k nám. Tiež nám ani nepríde, že je to vôbec nejaká „práca“.

Lenže možno to je chyba. Pretože ono sa to nezdá ale táto mentálna „nálož“ dokáže byť brutálna. Až natoľko, že sa pod jej ťarchou mnohé z nás zrútia. „Mamičkovské vyhorenie“ alebo syndróm vyhorenia u matiek dnes nie je ničím výnimočným. Takisto fakt, že nejedna mama počas materskej hľadá útechu v alkohole. Žiaľ, aj taká býva realita.

Byť mamou a zvládať to všetko chce silu. Chce to veľa síl. A my tú silu máme. No chce to aj rovnováhu. Nedá sa ísť naplno až do vyčerpania. Môžeme dať len toľko, koľko máme. Preto nesmieme zabúdať na seba. Na dobíjanie bateriek a na pravidelné „vypnutie“ aspoň na chvíľku.  Ja som to dlho zanedbávala, ale dnes viem, aké je to dôležité…

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *