Nezaradené, rodičovstvo

„Mami, ale ja ešte potrebujem plačkať.“

Detský plač je veľmi široká téma. Teda hlavne naše reakcie na detský plač. Neviem ako vy, ale ja som vyrastala v prostredí, kde sa plaču veľká pozornosť nevenovala, respektíve sa ho rodičia snažili čo najskôr zastaviť. „Nerev, neplač, nerumázgaj, čo zas plačeš?, veď to nemôže tak bolieť, ticho, každý ťa vidí, ako plačeš, choď revať do kúta“ a podobné veci som často počúvala, keď som plakala. A doteraz si pamätám mnohé situácie a to, ako som sa v nich cítila kvôli takýmto reakciám mojich rodičov. Nepochopenie, nezáujem, nelásku.

Continue Reading
bábätká a deti, rodičovstvo

Štvrté dieťa zvládnem hravo… alebo nie?

Keď som čakala naše štvrté dieťa, myslela som si, že som už taká ostrieľaná, že ďalšie dieťa ma nemá už čím veľmi prekvapiť. Vôbec som neriešila, či a ako to budem zvládať, vážne som verila, že keď som zvládla tri deti, štvrté zvládnem ľavou-zadnou.

Omyl!

Tehotenstvo a pôrod

Naše štvrté bábätko ma začalo trénovať vlastne ešte pred narodením. Najskôr náš Tomáško, vtedy ešte v brušku, testoval moju trpezlivosť. Prenášala som nejakých 10 dní a nech som sa snažila akokoľvek „rozprávať“ a vysvetľovať Tomáškovi, že už naozaj môže, on si robil po svojom.

Pritom som ale prežívala tak intenzívne „poslíčkové kontrakcie“, že som si aspoň štyrikrát naozaj myslela, že už rodím. Bola som riadne zmätená a pripadala som si ako neskúsená prvorodička, ktorá netuší, či je to už tu alebo nie. Nepomohli žiadne babské recepty na urýchlenie pôrodu a že som skúšala veru všeličo.

Pôrod bol ďalším dôkazom toho, že ani ako štvornásobná mama nemôžete vedieť, čo vás čaká. Dúfala som, že aspoň štvrtý pôrod bude rýchly. Och, ako som sa len mýlila. Tajne som snívala, že aj ja porodím do pár hodín od nástupu kontrakcií. Nič také sa nekonalo.

Continue Reading

recenzie, rôzne

Hoci som prvý článok tohto roka plánovala oooveľa skôr a na inú tému, akosi som sa k tomu už tradične nedostala. Dozvedela som sa však, že včera teda 29.1. bol Svetový deň puzzle. Milé, však? Ani som netušila, že taký sviatok existuje.

No ale prečo o tom píšem? U nás už od Vianoc je puzzle každodennou zábavkou. Náš trojročný Tomáško dostal totiž od Ježiška takéto parádne  „zvieratkové“ puzzle a myslím, že neprešiel od Štedrého dňa ani jeden jediný deň, kedy by sme ho neskladali. Dieliky sú pevné, odolné a dostatočne veľké aj pre trojročných „skladačov“ a napriek každodennému vyťaženiu zatiaľ puzzle drží.

A tak som sa chcela s vami podeliť o tento tip na zábavu pre malých drobcov. Ak ste tých svojich ešte nezasvätili do tajov skladania puzzle, určite tomu dajte šancu. My skladáme denno-denne. Niekedy si Tomáško skladá chvíľku i sám (Pane Bože, vďaka Ti za tieto chvíľky :), no najväčšiu radosť mu robí, ak mu pri tom niekto asistuje.  A ešte väčšiu radosť má, keď súťažíme, kto skôr poskladá ktoré zvieratko.

Okrem „zvieratkového“ puzzle máme aj zopár ďalších a naozaj je to momentálne top aktivita na každý deň.

dovolenka s deťmi

Kolobežka, odrážadlo, pennyboard – dokonalé trio

Všetky naše štyri deti sú odchované na odrážadlách – myslím tým tie rôzne autíčka a motorky na kolieskach pre najmenšie deti. Boli to ich prvé dopravné prostriedky a dodnes si pamätám tie množstvá zodratých topánok… Ach jaj! Postupne, ako vyrástli z odrážadla, prešli na kolobežku. Tých sa už u nás vystriedalo tiež celkom dosť, keďže všetci traja starší sú zdatní „kolobežkári“. A dvaja najstarší (12 a 10 rokov) už frčia aj na pennyboardoch.

Tieto „dopravné“ prostriedky sú podľa mňa naozaj super, pretože podporujú deti v pohybe, sú ľahko skladné a dokážu uľahčiť aj niektoré dlhšie prechádzky, výlety do ZOO alebo ako v našom prípade aj dovolenku. Aj teraz, počas nášho predĺženého pobytu v Taliansku, nám kolobežky, odrážadlo a pennyboardy pomáhajú urobiť niektoré výlety a prechádzky pre deti zábavnejšími (a zároveň im trochu ušetria nohy a nám zas nervy:).

Kolobežky máme dve, jednu staršiu, ktorú som kúpila z druhej ruky už dávnejšie. A druhú kolobežku sme našli a dokúpili pred cestou cez Biano.sk v sekcii Hobby a šport. Najskôr som myslela, že kolobežku zadovážime mladšej dcérke na Vianoce, nakoniec to ale bolo super rozhodnutie, pretože o tú jednu by sa tu deti asi pobili.

Táto nová kolobežka sa stala miláčikom našich dvoch báb – jednak kvôli farbe, jednak kvôli väčším silikónovým kolieskam a nízkej hmotnosti. Aj mladšia, 6-ročná, dcérka ju ľahko odnesie – má len 2,7kg, ale nosnosť až 70kg, takže sa na nej odveziem v pohode aj ja. O Emkinej radosti z nového dvojkolesového tátoša svedčí isto aj táto fotka z jej prvej jazdy:)  Navyše kolobežku ľahko zbalíme do auta, dá sa totiž zložiť a zaberie tak ešte menej miesta.

Najmladší drobec uháňa na svojom žltom odrážadle, ktoré máme tiež z druhej ruky, ale slúži neuveriteľne vzhľadom k tomu, čo na ňom malý „motorkár“ predvádza. Pri nedávnej prechádzke po promenáde popri pláži tu v Taliansku bol parádnou atrakciou. Miestami som sa bála, či sa ľudia stihnú uhnúť, lebo Tomáško občas zabudol, že to on musí dávať pozor na to, aby niekoho nezrazil:)

Tomáško so svojím žltým tátošom:)

A takto sme oddychovali v krásnom píniovom parku pri fontáne v toskánskom mestečku Castiglioncello, ktoré je od nášho ubytovania vzdialené asi 30 minút chôdze popri pláži.

 

 

 

 

 

prírodná kozmetika

Aj keď je už opaľovacia sezóna za nami, predsa len sa chcem podeliť o náš obľúbený opaľovací prostriedok, ktorý sme prvýkrát použili minulý rok a tento rok som ho objednala znova.

Ide o opaľovacie mlieko WoodenSpoon a mlieko je s ochranným faktorom 30. Majú aj 50-tku, ale ja nepoužívam vyššie faktory ako 30, keďže je tam minimálny rozdiel v účinku.

Toto mlieko je 100% prírodné, neobsahuje chemické filtre ani umelé vône či ďalšie problematické súčasti. Neobsahuje ani nanočastice ako jeden z mála dostupných opaľovacích výrobkov.

Opaľovacie krémy a mlieka pre mňa boli vždy výzvou. Prvé dieťa, a asi aj druhé, som natierala od hlavy po päty, len čo sa objavili prvé jarné lúče slnka. Chúďatká moje malé.

Postupne som však prešla z môjho nadmerného strachu zo slnka k tomu, že som sa začala obávať skôr opaľovacích krémov a ich zloženia. Hľadala som čo najšetrnejšie alternatívy a jeden rok sme dokonca aj pri mori fungovali len s avelánovým olejom.

Mlieko WoodenSpoon je pre mňa príjemnou voľbou – jeho výhodou z môjho pohľadu je, že sa krásne ľahko roztiera a veľmi príjemne prirodzene vonia, pokožka je po ňom jemná. Mlieko je vodeodolné.

Je vhodný pre deti, ale my ho používame celá rodina. Neriešim „opaľovák“ zvlášť pre deti a zvlášť pre nás dospelých.

Okrem WoodenSpoon sme mali aj krém Badger, ktorý má taktiež zloženie bez nanočastíc, no mne nevyhovovalo jeho ťažké roztieranie. Deti ťažko znášajú natieranie „opaľovákom“, takže toto bolo pre nás utrpenie.

WoodenSpoon sme otestovali minulý rok pri mori v Chorvátsku a aj tento rok. Jedna malá nádobka nám vydrží pre nás všetkých šiestich na týždeň dovolenky v pohode. Ja ale nenatieram deti či nás neustále, nepreháňam to.

Toto mlieko kúpite v rôznych internetových obchodoch s prírodnou kozmetikou, v bežných obchodoch som ho zatiaľ nenašla, objednávala som z internetu minulý aj tento rok.

 

 

dovolenka s deťmi

Karavanom do Chorvátska

Z dovolenky sme už pár týždňov doma, no až teraz sa dostávam k napísaniu článku o našom karavanovom dobrodružstve. Po dlhých štyroch rokoch sa nám podarilo konečne „vypadnúť“ na nejaký ten týždeň k moru. Keďže my máme radi spontánne nápady, rozhodli sme sa skúsiť to tentokrát karavanom. Dovolenka so štyrmi deťmi v karavane je pre niekoho možno dosť desivou predstavou, no my sme sa na to veľmi tešili.

Na internete sme si našli malý kemp na ostrove Murter – Mini camp Lasatka. Veľa informácií o ňom sme na internete nenašli, mal na stránke len pár hodnotení (pozitívnych), tak sme skôr len dúfali, že to bude fajn. A veruže bolo!

Karavan sme si požičali a na posledný augustový týždeň sa stal naším domovom. Veľmi som ocenila, že v karavane už bolo nachystané všetko dôležité – riady, príbory, posteľná bielizeň, sedenie na von. Cesta bola úžasným zážitkom najmä pre naše deti, ale aj pre mňa a manžela – predsa len to bolo iné ako ísť klasicky autom.

Šli sme na noc, ako je už u nás zvykom. Kvôli deťom – cestu zvyknú v noci v pohode prespať, takže sa nám to zdalo ako najlepšia možnosť. Hoci náš najmladší pasažier až tak cesty autom nemusí a miestami to s ním bolo náročnejšie, lebo sedieť v autosedačke sa mu nepáčilo.

Zážitkom bolo dostať sa s tým obrovským autom do kempu cez uzučké uličky, ale manžel to zvládol na jednotku.

Po príchode na miesto sme boli naozaj milo prekvapení miestom – kemp maličký, väčšinou Nemeckí „karavanisti“, domáci úžasne ochotní vyjsť v ústrety, prostredie nádherné, pláž kúsok pod kempom, večer ticho a tma (ale že ozaj TICHO a TMA:). Trošku som sa obávala toaliet, predsa len nemusím verejné záchody, ale boli sme milo prekvapení. Všetko nové a čisté a nepamätám si, že by som niekedy musela čakať, hoci tam boli len dve dámske WC a jedna sprcha, ktorá bola tiež takmer kedykoľvek voľná. Páni mali, samozrejme, oddelené toalety aj sprchu.

Continue Reading

recenzie, rodičovstvo

Pri mojich štyroch deťoch som sa naučila toho veľa o živote. Jednou z hlavných právd je, že deti rastú príliš rýchlo. Tak veľmi som si chcela zapamätať všetky tie dôležité veci – prvý úsmev, prvý zúbok, prvé slovo, prvé krôčiky, … Ono sa to ešte ako-tak dalo pri prvom dieťati, kedy som si tieto veci poctivo zapisovala. Lenže ako detí pribúdalo, bolo času menej a menej a akosi som nestíhala. Nehovorím, že je to životne dôležité, no je pekné mať pamiatku na tieto významné kroky v živote našich detí.

Okrem rôznych knižiek tipu „Prvý rok nášho dieťatka“ sú dnes aj iné možnosti, ako si uchovať tie dôležité míľniky našich drobcov. Jednou z nich sú míľnikové kartičky. Milé obrázkové kartičky, s ktorými odfotíte vaše dieťatko a vaša spomienka tak zostane navždy zachovaná.

Ja som tieto kartičky objavila dosť neskoro pre nás, keďže náš najmladší už má 1,5 roka. Hľadala som však nejaký vhodný darček pre bábätká, ktoré sa narodili našim známym. Chcela som niečo milé a originálne. Vtedy som si spomenula, že som niekedy niekde videla míľnikové kartičky, ktoré dokonale spĺňali moju predstavu o takomto darčeku.

Continue Reading

podnikanie, práca z domu

Časté chyby v handmade podnikaní (časť 3.)

V prvých dvoch častiach seriálu „Časté chyby v handmade podnikaní“ som sa venovala téme príliš širokého záberu a cenám. Ďalšia časť seriálu o častých chybách v handmade podnikaní by sa dala nazvať „Ja sama a všetko“. Koľké z nás tak fungovali alebo stále fungujú. Robia úplne všetko od výroby daného produktu, cez jeho fotenie, úpravu fotiek, nahadzovanie do e-shopu alebo na predajné stránky, následný marketing, balenie, nosenie na poštu, vystavovanie faktúr a ja neviem čo všetko ešte.

Spočiatku sa to, samozrejme, zvyčajne inak nedá a je normálne, že si človek všetko musí porobiť sám, kým sa mu začne vôbec generovať nejaký zisk. Lenže problém je, že veľa ľudí má pocit, že tá správna doba na „outsourcing“, teda delegovanie niektorých činností na niekoho iného, akosi stále neprichádza. A tak robia všetko sami, aj keď už im podnikanie celkom pekne beží a generuje pravidelný zisk.

Moja skúsenosť

Ja som tak fungovala tiež. Robila som všetko a spočiatku mi to neprekážalo, lebo toho nebolo až tak veľa. Lenže postupne sa situácia menila a práce bolo čoraz viac. Ubíjali ma papierovačky, náročné bolo aj balenie predaných hračiek a posielanie balíčkov. Potom prišiel e-shop, o ktorý bolo treba sa starať – minimálne dopĺňať produkty a vybavovať objednávky, inak som sa mu, chudáčikovi, veľmi nevenovala. Popritom som bola tiež mamou na plný úväzok, starala sa o domácnosť, varenie a aby toho nebolo málo, stále som tiež po troche písala články. Jednoducho, robila som to všetko a často som nevedela, kde mi hlava stojí.

Continue Reading

rodičovstvo

Vždy som obdivovala moju mamu, ako zvládala chodiť do práce a starať sa o štyri deti. V dobe, keď neboli jednorazové plienky ani vlhčené utierky a o umývačke riadu mohli ženy len snívať. Muselo to byť ťažké, navyše v dobe, kedy sa tak akosi predpokladalo, že okrem detí je aj domácnosť výsostnou záležitosťou ženy.

Dnes som ja sama mamou štyroch detí. Do práce nechodím, ale od prvej materskej dovolenky pracujem z domu. Najskôr ako externá redaktorka, potom sa k tomu pridalo aj šitie hračiek, z ktorého sa stalo moje malé podnikanie.

A som unavená a vyčerpaná. Keď sa na to pozriem z pohľadu mojej mamy, tak sa niet na čo sťažovať. Máme dnes toľko vymožeností, ktoré nám uľahčujú život s deťmi.  No aj tak som veľmi unavená a často úplne vyčerpaná.

Nedávno som zachytila článok o tom, že mamy na rozdiel od mužov, majú navyše takzvané „mental load“ alebo mentálne zaťaženie. Je to niečo, čo vám možno ani nenapadne brať ako nejakú „prácu“. Ale je to veľmi zaťažujúce a udržiava to našu myseľ v neustálom pohybe.

O čo vlastne ide? Predstavte si, čo všetko taká bežná mama cez deň rieši. Ja mám štyri deti a zoznam je veľmi dlhý. Spomeniem len pár vecí z toho všetkého – ja som tá, ktorá zabezpečuje, aby náhodou nedošli zásoby plienok. Ja riešim nákup potravín a teda musím mať prehľad, čo treba kúpiť. Ktorému z detí treba kúpiť nové topánky, kedy máme termín u zubára či iného lekára, kedy treba zaplatiť taký či onaký šek.

Ja riešim, či mali deti raňajky alebo večeru, či si večer všetci vyčistili zuby (dvom mladším ich stále čistím ja sama), či sú osprchovaní, či majú všetci aspoň jeden pár čistých ponožiek, či netreba vyprať uteráky, kedy som naposledy prezliekala posteľnú bielizeň v manželskej posteli a v posteliach našich detí.

Je na mne, aby sa pravidelne dopĺňala nádobka s tekutým mydlom, dokupovali šampóny a keby som neodnášala prázdne rolky toaletného papiera, dnes by sa na našom WC-ku nedali otvoriť dvere.

Že treba vyhodiť z chladničky „zabudnutú“ polievku, ktorá tam už trčí pekných pár dní, si všimnem tiež len ja. Inak by tam trčala ešte ďalších pár dní, týždňov či mesiacov, netrúfam si odhadnúť.

Ja riešim, čo budem zasa zajtra variť a tak, aby to zjedli aspoň tri z našich štyroch detí (čo je veľký úspech, lebo ulahodiť všetkým štyrom ja takmer nemožné). Ja premýšľam o tom, aký opaľovací krém kúpiť (hocičím ich natierať nechcem), kontrolujem, či nemajú kliešťa, každý deň hľadám x vecí, ktoré moje deti nevedia nájsť (zubné kefky, okuliare, topánky, gumičky do vlasov, kefu na vlasy, či milovanú hračku, ktorá každý večer pred spaním záhadne zmizne…). Veľa z týchto stratených a zapatrošených vecí má momentálne na svedomí náš najmenší drobec, ktorý s radosťou odprace všetko, čo neodprace jeho.

Som to ja, kto dohliada, aby dcérka nosila okuliare a neustále jej to musím pripomínať. Snažím sa dbať na ich pitný režim a prísun čerstvého ovocia či zeleniny, riešim boľavé brušká (to mi pripomína, že nám dochádzajú probiotiká) a hrdlá, boľavé zuby, návštevy lekárov, nákup vitamínov, prípadne liekov.

Počas školského roka som to tiež ja, kto zabezpečuje desiatu, pomáha s prípadnými projektmi, učí sa s nimi, pomáha s úlohami, drží v hlave termíny na zaplatenie zošitov, výletov a všetkého ostatného. Som to ja, kto píše ospravedlnenky, komunikuje s učiteľmi, chodí na rodičovské združenia.

Ja musím predýchavať, keď mi ráno pred odchodom do školy niektoré z dvoch školopovinných detí oznámi, že si zabudlo urobiť jednu maličkú úlohu (a napokon nie je vôbec maličká, ale na dobrých 15-20 minút) alebo nemôžu nájsť pravítko, ktoré zaručene mali v školskej taške či na stole a opäť záhadne zmizlo, alebo mi oznámia, že im nepíše ani jedno pero a zabudli mi to povedať skôr… tieto situácie mi vedia značne „spríjemniť“ deň a verím, že nie som sama, kto ich dôverne pozná.

Toto je len maličká prehliadka „mojej hlavy každodennej“. Okrem týchto bežných vecí riešim termíny odovzdania článkov, donedávna som riešila termíny objednávok hračiek, faktúry, nákup materiálu a kvantum iných vecí.

Manžel odchádza do práce ešte skôr, než vstaneme a prichádza až večer, takže v týždni naozaj väčšinu vecí musím zvládať sama. Vydýchnem si poriadne až cez víkend, keď sme konečne na všetko dvaja.

Mamičky, je toho veľmi veľa, čo denne naša hlava rieši. A tieto „maličkosti“ nikto nevníma a nepovažuje za dôležité. My o nich vlastne ani veľmi nerozprávame, berieme ich tak akosi automaticky, patrí to k nám. Tiež nám ani nepríde, že je to vôbec nejaká „práca“.

Lenže možno to je chyba. Pretože ono sa to nezdá ale táto mentálna „nálož“ dokáže byť brutálna. Až natoľko, že sa pod jej ťarchou mnohé z nás zrútia. „Mamičkovské vyhorenie“ alebo syndróm vyhorenia u matiek dnes nie je ničím výnimočným. Takisto fakt, že nejedna mama počas materskej hľadá útechu v alkohole. Žiaľ, aj taká býva realita.

Byť mamou a zvládať to všetko chce silu. Chce to veľa síl. A my tú silu máme. No chce to aj rovnováhu. Nedá sa ísť naplno až do vyčerpania. Môžeme dať len toľko, koľko máme. Preto nesmieme zabúdať na seba. Na dobíjanie bateriek a na pravidelné „vypnutie“ aspoň na chvíľku.  Ja som to dlho zanedbávala, ale dnes viem, aké je to dôležité…

šité bábiky a hračky, šitie

Po dlhom čase opäť trochu šitia

Tí, ktorí čítate môj blog alebo trochu sledujete SeN Art na Facebooku, asi viete, že som šitie na nejaký čas zavesila na klinec. Donútilo ma k tomu viacero faktorov a cítila som, že jednoducho potrebujem pauzu. Nedalo sa to už celé zvládať, s malým uplakaným bábätkom a kopou iných problémov to nešlo. Tá pauza mi padla veľmi dobre a vlastne cítim, že k šitiu v takom množstve ako predtým, sa už vrátiť nechcem.

Chcela som vám ale napísať o tom, ako som ušila moje prvé hračky po tej dlhej pauze. Išlo o štyri bábiky a dvoch medvedíkov. Jedného dňa som si uvedomila, že mám chuť sadnúť si za šijací stroj a niečo vytvoriť. Ten pocit mi bol veľmi dobre známy, žila som s ním niekoľko rokov:) Potom prišlo niečo ako vyhorenie a ja som zrazu nebola schopná pozrieť sa na šijací stroj, látky ani nič, čo so šitím súvisí.

Preto som mala stále akési obavy a zábrany a prvé zapnutie stroja pre mňa bolo veľmi zvláštne. Akoby som sa bála… V hlave mi lietali myšlienky na tie uplynulé roky a najmä tie posledné ťažké chvíle, kedy mi už šitie prerastalo cez hlavu, kedy mi už neprinášalo radosť ale skôr stres. Ale predýchala som to a pomaličky som začala strihať látky, kresliť, špendliť a… šiť.

Bolo to naozaj zvláštne. Ja, ktorá som niekoľko rokov za šijacím strojom trávila každú voľnú chvíľku, som si pripadala ako úplný nováčik. Našťastie zistila som, že šiť som nezabudla:) Šila som pomaličky, trvalo mi to oveľa dlhšie než predtým, ale o to väčšiu radosť som z výsledných hračiek mala. Štyri copaté bábiky (na fotke sú len tri, lebo jedna bola rovnaká ako tmavovláska uprostred:) a dvaja medvedíci sa zrodili, aby mohli robiť radosť detičkám. 

Bábiky si našli svojich majiteľov hneď v prvý deň, ako som ich nahodila na stránku, rovnako aj jeden medvedík. Bol to krásny pocit, veľmi ma potešil záujem ľudí o moje hračky. Cítila som opäť aspoň kúsok tých „starých známych“ pocitov, keď vaša práca má pozitívne odozvy, keď vám ľudia píšu, ako si želajú práve hračku od vás na narodeniny pre svoje dieťatko, keď vám potom píšu, akú radosť hračky urobili.

SeN Art zatiaľ stále oddychuje a šijem len výnimočne, keď naozaj cítim, že chcem (a samozrejme, keď mám čas, čo je len málinko kedy:))). Prezradím však, že zopár ďalších bábik je už v procese výroby a čoskoro si ich budete môcť „adoptovať“. Presný termín netuším, pretože môj čas teraz ovládajú hlavne naše štyri deti, s ktorými si užívame prázdniny. Sledujte moju stránku na Facebooku.

Krásne letné dni vám želám!